...zdá sa mi že po úspechu Sigur Rós sa začína zo Škandinávie vylievať plno prvoplánových projektov plných najprimitívnejších tonálnych štruktúr a desaťtisíc krát prežutých akordových postupov, akože-melanchólie a neschopných sláčikových aranžmánov. Chcete mi povedať, že mu toto fakt žeriete? Veď toto je jedna z najpozérskejších vecí aké som kedy počul. Dokonca horšie ako nový Sigur Rós, ktorý už znie dosť zle (a to pritom mám Sigur rád).
Oláfur pohŕda "elitárstvom" tých hudobne študovaných - to hovoria mnohí aby ospravedlnili vlastnú neschopnosť.
Počuli ste niekedy dobrý serializmus? Ne-emotívne záležitosti? Skúste Bergovu operu Wozzeck, Schoenbergove sláčikové kvartetá, Webernových 5 viet pre orchester, Stockhausenovu Mantru či Gruppen alebo Carterovu Symphonia sum fluxae pretium spei. Alebo Pärtove Credo - keď už sme pritom - to je tiež serializmus. Podľa mňa sú, na rozdiel od prvoplánového Arnaldsa ktorý nemá čo povedať, dostatočne emotívne.
Arnalds sa strašne snaží - ale zároveň strašne málo vie a nemá vôbec čo povedať. To čo hrá na klavíri je prvá vec, ktorú ma napadne zahrať keď sadnete za klavír a chcem znieť akože "smutne". Vydrží mi to tak 10 sekúnd, potom musím tú sračku zrušiť. Arnalds by sa mal na to tiež vykašľať.
Neviem posúduť tento názor, /nie som odborník a aj s Arnaldsom sa vďaka tomuto článku stretavam prvý krát/ ale vždy ma trochu takéto reakcie vyprovokujú k napísaniu pár riadkov... Ja osobne uprednostním takúto hudbu aj keď už napríklad v predchadzajúcom článku Max Richter je už aj na mńa dosť melancholický a ťaživý, ale toto bolo prijemným osviežením... Každí sme iní a ideme si vlastnou cestou a to bez toho, či to je prvoplánové alebo hentaké... Jednému sa páči to, druhému hento... O tom je život, treba si ho vychutnávať a nie riešiť takéto ťažké veci... Uznávam je to také Rós-ovske až Album Leaf-ovske, ale život ide ďalej a ja si rád opäť raz "emo-čne" zrelaxujem...
Popri počúvaní som nevedela, či mám plakať, či sa mám usmievať - hudba, ktorá vyvoláva všetky dostupné dojmy, ktoré citlivý človek môže mať. Je krásne, koľko nádhernej hudby exituje a som vďačná, že si ma hudba Ólafura Arnaldsa našla práve teraz, v období, kedy viem precítiť každý tón. Je neuveriteľné ako dokáže vygradovať emócie v poslucháčovi, sedím v robote, kde všetci ťukajú do klávesnice, obmedzení rozmýšlať hlbšie o živote a počúvam a počúvam, slzy sa mi tisnú do očí - krásna hudba. Veľmi ľutujem, že som premeškala koncert, rada by som ho podporila, ohľadom tvojho druhého článku a hlavne počula naživo, zamrzla na niekoľko minút. Potešilo ma jeho vyjadrenie o sťahovaní hudby, čo má vážne pravdu a ja to tak realizujem už minimálne rok. Hudbu si stiahnem, ak sa mi páči, idem na koncert, kde kapelu, speváka podporím kúpením si či už trička, alebo albumu. Tak to má byť a tak sa mi to páči. Ešte by ma zaujímal tvoj názor na samotného Ólafura. Aký si mal ty z neho dojem? Či si tiež mal pocit, že je veselý, uvoľnený aj napriek tomu, že bol práve po veľmi precítenom koncerte, unavený z cesty..
A na koniec pridám, že krásny článok, jeden z viacerých, ktoré sa mi od teba páčia. Krásny v plnom zmysle slova.
z Ólafura som mal zmiešané pocity. vyzeral uvoľneno unavene ako sedel na pohovke, podľa mňa sa však v ňom skrývalo aj dosť nervozity zo samotných otázok, ktoré musí pravidelne počúvam a vždy na ne nejako slušne odpovedať a zároveň som tomu naozaj na maličké percento neveril, niektorým drobnostiam, čo mi vravel. že viac okolo toho hovorí, ako to naozaj je. ale mohlo to byť tou nervozitou a únavou a preto ten dojem. na druhej strane veľmi komunikatívny chalan, usmievavý, aj ma párkrát rozosmial, takže noc to bola príjemná, aj keď sme došli dosť neskoro domov :))
Ted nestiham ...