bývajú takéto. Ak ráno pravidelne chodíš po tých istých chodníčkoch stretávaš rovnakých ľudí. Začneš si uvedomovať ich existenciu a občas ti preletia hlavou myšlienky tohto typu, že si predstavuješ čo asi robia, kam chodievajú... no priznám sa do lietadla som ešte nikoho z tých, ktorých stretávam, neposadila :-)
Ja čo tých staro-nových človiečikov na tej istej "štreke" stretám pomaly zdravím, alebo sa na nich aspoň usmejem... Ale nešpekulujem, kam idú... Som rada v mojom veku, že ich ešte vôbec stretám... Vy mladí máte viac inšpirácie pre filozofovanie ako starý človek, čo ledva ťahá nohy za sebou. Veľmi sa mi páčia Vaše mikro-príbehy.
cestou z Dlhých Dielov dolu do Karlovky. ak víchor neláme stromy, chodníky nie sú samý ľad, ak neleje ako z krhly, tých 10 minút pešej chôdze je skvelým ranným relaxom. často som dosť prekvapený, že mnoho ľudí je schopných vydať zo seba množstvo energie, len aby galopom zdolalo 100 metrov pomedzi autá a chodcov a dobehli ten prepchatý ranný autobus. niekedy ich na Molecovej aj dvakrát miniem, kým sa autobus posúva, bežci výdatne prispievajú k zaroseným oknám, k električke prichádzam spravidla skôr a čakám na druhú etapu šialených šprintov od autobusu k električke, krížom cez cestu- vodiči si tam užijú svoje. za tie roky som sa už naučil dosť presne odhadnúť, ktorý študent, dôchodkyňa, či človek v produktívnom veku potrebuje ku svojmu šťastiu tú minútu navyše, čo strávi na ostrovčeku električky, lebo čuduj sa svete, žiadne električky sa neblížia.
ranné stretnutia