rebríčky
noví blogeri
blogeri
SME si všimli
- Mariana Nagyová: Už dospel
- Miroslava Kernová: Prečo sused kričí góól skôr ako vy?
- Marek Duda: Bipolárna porucha v praxi II.
- Lenka Hrivnakova: Láska na rajnici
- Matej Sudor: Mám to tu rád, tak normálne
- Erik Kriššák: Beasts of Burden - komiks pre milovníkov psov
- Otto Kovarik: Múzeum filmovej klasiky
- Alica Biela: Rozhodný otec
- Zuzana Šubová: Míňanie sa
- Marian Baran: Nespite pri Dunaji
- Veronika Bahnová: Pár dní v púšti Jordánska a Izraela
- Miroslava Kernová: Hokejový web k MS je hanbou Slovenskej televízie
- Robert Mihály: Dnes štartuje vernisážou projekt Verejných galérií v centre mesta.
- kristína janigová: samko tále je kráľ!
- Monika Šusteková: Dovolenka so slovenskou cestovnou kanceláriou? Nikdy viac.
Najvyššia karma za 7 dní
- Jana Shemesh: Dana a Dina
- Jozef Kollár: Bumerang sa vracia
- Tom Nicholson: Bavme sa stále o Gorile
- Richard Sulík: Odchod Grécka z eurozóny bude stáť každého Slováka 420 eur
- Ivan Rias: Tak už to chodí, za všetko môžu komunisti a krásne baby
- Marcela Bagínová: Spomienka nielen na mamu
- Michal Bróska: Študentské časy, pán Richter!
- Samo Marec: Frustrovaný monológ o Slovensku
- Daniel Lipšic: Koalícia mecenášov
- Ján Kuciak: Výsmechom k národnej invalidite
- Martin Štunda: Pán minister Čaplovič...učitelia si vyššie platy zaslúžia.
- Marian Baran: Zaplatiť dane
- Radoslav Procházka: Oranžové z neba
- Maria Vadilova: Mama je len jedna
- Barbara Brišová: O samote...
Najčítanejšie za týždeň
- Michal Bróska: Študentské časy, pán Richter!
- Samo Marec: Frustrovaný monológ o Slovensku
- Miroslava Kernová: Prečo sused kričí góól skôr ako vy?
- Adriana Markovičová: Vtedy a dnes: MacGyver (1985 - 1992)
- Miroslava Kernová: Súkromné televízie a rádiá sa spojili proti plagiátorovi
- Richard Sulík: Odchod Grécka z eurozóny bude stáť každého Slováka 420 eur
- Alojz Hlina: Š. Kuffa vs M. Flašíková – Beňová
- Tom Nicholson: Bavme sa stále o Gorile
- Radoslav Procházka: Oranžové z neba
- Prvý pokus: Robí si Tesco zo zákazníkov srandu?
- Jozef Kollár: Bumerang sa vracia
- Lujza Šmitová: Moje otrasné zážitky z Bratislavy
- Stanka Balajová: Mamičky a rodičia všeobecne, chcem Vám povedať...
- Miroslava Kernová: Ivan Weiss z 99% má novú zábavku - rádio
- Jana Shemesh: Dana a Dina
kalendár
| << < Máj 2012 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | |
| 07 | 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 |
| 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 |
| 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 |
| 28 | 29 | 30 | 31 | |||
Články mimo vášho výberu
- Jozef Oravec: Ako zabrániť výplachu mozgov? Zvoľ si sám OFF alebo ON.
- Kristína Lírová: Niečo o priateľstve
- Monika Albertiová: Na každé prasa sa voda v kotli varí.
- Alexandra Antalova: Syndróm mlynských kameňov alebo niečo medzitým
- Ján Macek: Celý deň v preplnenej škole?
- Marian Vojtko: Lepšie ako vo Švajčiarsku
- Peter Ďuroška: Nanebovstúpenie Pána
- Zuzana Rojíková: Lekári za svojim úsmevom ukrývajú nevzdelanosť. Pozor na nich!
- Rastislav Dubovský ™: Man in red - Robert Norris.
- Zuzana Rojíková: Dotyk bielej palice - 1.časť
- Romana Pavlova: Prosím si džús a kapučíno.
- Michaela Bónová: Ulicové ničnerobenie
- Dalma Beláková: Čo sa stalo, že sa to zmenilo ?
- Mária Tvrdoňová: Treba poznať taktiku súpera
- Ján Gašo: Ako Slovenský Rozhlas chybu v našej hlave objavil...
- Rath, Opencard, IZIP, Pandury
- Rath, Opencard, IZIP, Pandury
- Rath, Opencard, IZIP, Pandury
- Rath, Opencard, IZIP, Pandury
- Rath, Opencard, IZIP, Pandury
- Putovní lahvinky
- Zabejčený LARR
- Srandičky, srandičky
- Krypta pod kostelem Sv. Michaela ve Vídni
- V čekárnách u lékařů
- V čekárnách u lékařů
- Vyrobím náramek! (3)
- Konec?
- David dohrál
- Končíme, nic novýho nerozjíždět.
- Egonanie Davida Ratha
- Reality show Rath
- Proč demonstrují?
- Pardubická vila - ukázka stupidity veřejné moci
- Cigarety? Hnus! Drogy? Svinstvo!
- Nic lepšího jsme si nemohli přát
- Kauza (nejen) Rath
- Bílkovy ovečky
- Vzejde z přímé volby prezidenta český Hugo Chávez?
- Dolévat další benzín do nádrže, která teče, nemá smysl
- životní Murphyho zákony
- Toledo
- Větrná ...
- Hoď ty odpadky hned vedle silnice!
- Politický epitaf nejmenovanému
A vynadajte potom decku, že škaredo píše..
"Veve, prečo tak škriabeš," oborím sa na Verušku, keď ju pristihnem pri (škrabo)písaní domácej úlohy. "Ocko, to musím, aby si pani učiteľka nič nevšimla." pokračovanie článku
O samote...
V poslednom čase akosi pričasto riešim problém samoty. Po príchode na prázdnu izbu, pri rezervovaní si samostatnej izby v Dánsku a pri okamihoch, kedy prežívam niečo radostné a nemám sa o to s kým podeliť. Teda mám, ale musím to spraviť telefonicky alebo cez mail či Facebook, a začína to byť poriadne otravné. pokračovanie článku
Mama má mamu
Pri okne stál starý stôl s dvoma stoličkami. Na jednej z nich sedela žena, tiež stará. Mala vyše 90 rokov a kamarátky, čo ju volali Zuzana, už všetky pomreli a tak sa obávala, kto jej príde okrem rodiny na pohreb. Občas prihladila rukou obrus na stole, alebo pozrela von z okna. Rozhodla sa, že nebude len tak sedieť a uvarí si rezance s tvarohom. pokračovanie článku
Najlepší kamarát alebo niečo viac?
Čo s načatým večerom? Nechcelo sa mi trčať doma. Prvá alternatíva bol samozrejme Martin. Ale čert ho ber. Nemohol prísť, takže som musela vymyslieť niečo iné... Ha, možno si našiel nejakú pipku čo mu hneď dá. Alebo tak. Otravná myšlienka. Veľmi. Spomenula som si ale na Jakuba. Na svojho najlepšieho kamaráta ešte z detských čias. Tá jeho akcia v klube. Vtedy ma to nezaujímalo, a vďaka tomu som zažila žiarlivostnú scénu, tentoraz by to ale padlo vhod. Vytočila som jeho číslo. pokračovanie článku
Mama ga - gi - ca
Gagice! "Katka, veď to nie sú husy, ale labute!",... povie niekto - kto si prezerá môj "gagickový" obrázok z Údolia drakov Petržalky. Gagice? Keď som bola malé dievčatko, gagicami sme nazývali všetko "husoidné". A tak.. či to boli morky, pštrosy, kurky, kohúty, husy, či labute - všetko malo názov "gagica". Aspoň u nás na Spiši! A tak mi aj dnes ostal zaužívaný názov "gagice". Aj labuťky teda patria v mojom chápaní medzi "čeľaď gagicovité":-)... Biele gagice plávajúce medzi Dračie údolie Petržalky ma úplne dostali! Po behaní sa zrazu zračila takáto biela nádhera. Úplne dokonalé! Biele perie, dlhý krk. A ako krásne pristávajú! Majú na to svoj špeciálny spôsob! Sú to jednoducho špeciálne stvorenia. Gagicové bytosti majú svoj lad, keď sa iba nesú jazerom, plávajú vznešene, nedajú sa rušiť ani ľudskými bytosťami! Koľko príbehov inšpirovanými labutím gagicovým svetom! Koľká dokonalosť v tajomných stvoreniach, ktoré si tu v Dračom údolí žijú nerušeným životom. Dnes som ich na jazere zrátala! Letiacich, plávajúcich, pasúcich sa bielych gagíc - presne 39. Ale jedna.. jedna jediná ma úplne očarila! Mama ga - gi - ca! Ďaľších päť ešte nenarodených gagíc schovávala pod sebou. Kráááásaa! pokračovanie článku
Ako som 13 kilogramov zhodil (a už ich nikdy nechcem späť nabrať)
Človek priberie ani nevie ako. Zažil som to sám na vlastnej koži. Keď som v lete 2010 platil ročnú splátku svojej životnej poistky, pozeral som si papiere z roku 2000, keď som ju uzatváral/podpisoval. V tom období (v roku 2000) som mal 80kg, čo bolo pri výške 178cm celkom OK. Najmä v porovnaní so spomenutým letom 2010. Kedy váha ukazovala o 22 kilogramov viac. Presne 102kg… pokračovanie článku
"Koľko zabehneš??"
Miesto činu - Údolie "drakov" - Petržalka. Zrodila sa myšlienka - behu. Koľko som už nebehala? Bolo to dááááávno pradávno. Keď sa voda sypala a piesok sa lial?:-) ...Behanie. Celkom všedná činnosť. Prvá otázka človečín je - koľko zabeháš??? A tak som si pri tejto otázke spomenula na Malého princa - keď vysvetľuje človečenské otázky. Koľko máš rokov? Koľko zarábaš? Odkiaľ si?... A Malý princ predsa vedel iba, že pochádza z asteroidu B612... Aj takáto myšlienka mi dnes prebehla hlavou pri behaní. Prečo človečiny vlastne bežia? Chcú zdolávať rekordy? Chcú prekonávať vlastný tieň? Cítia sa dobre pri prekonávaní svojich limitov? Chcú schudnúť? Dôvodov na behanie je veľa. Akýmkoľvek pohybom sa nám vyprádzdňujú myšlienky v človečo - makovičkách. Musím povedať, že športov som vyskúšala už pomerne veľa. Či to bol tanec, alebo joga, pilates, squash, plávanie, tai chi, cchi kung... k behaniu sa rada vraciam. Celé to začalo pred šiestimi, či siedmimi rokmi... dáááávno. Niekedy mám pocit, že snáď v minulom živote. Moje zdravotné kolapsy ma čoraz viac upozorňovali na to, že niečo s mojim telom nie je v poriadku. Nadmerná únava, ubehaný kolotočový život... Prepracovala som sa až k ....... pokračovanie článku
Uhlíky z detstva
Dnes mám 30 rokov. Dobrých desať rokov som si myslel, že tridsaťroční ľudia už vedia o živote dosť na to aby vedeli čo so životom. Dnes to neviem, vlastne ani neviem či by som vedel nejako zamudrovať o živote, o jeho hĺbke, nevyspytateľnosti alebo úsmevnosti. Možno trochu symbolicky som od svojej manželky dostal ako darček hodinky, krásne a presné. Také, ktoré mi budú pripomínať, že času na otáľanie je málo, že čas neprinútim na chvíľu si vydýchnuť a porozmýšľať ako ďalej. A tak, zoči-voči tikajúcej realite trochu spomínam. pokračovanie článku

Teším sa na objatie vnučky
Čoraz častejšie prichádzajú dni, kedy sa mi žiada len tak povoziť. Povoziť sa vlakom svojho života, poprechádzať sa jeho vagónmi, hľadieť do okien minulosti, vystúpiť práve na tej stanici, ktorá vo mne rezonuje aj po rokoch. Znie to priam hrozne, ale zväčša sa veziem až do minulého storočia a najčastejšie do jeho osemdesiatych rokov. Tuším aj prečo. Preto, že práve toto životné obdobie prevzalo na seba úlohu maliara obrazu môjho života. pokračovanie článku
Čas na zmeny
Vždy, keď mám dobrú náladu, mám chuť na čerstvý začiatok. Chcem vyskúšať nové veci, zlepšiť tie staré a reorganizovať všetko, čo mi príde pod ruku. A keďže takmer zákonite sa slnečné letné počasie rovná stavu šťastia, je zase raz čas na zmeny... pokračovanie článku
Žena nie je majetkom chalana!
Musela som zaspať, pretože ma prebral až zvuk prichádzajúcej správy. Naslepo som nahmatala mobil. Martin. Jasne, kto iný. Potešilo ma to. Pohľad od zrkadla však menej. Chlapec meškal. Nepatrím k veľmi trpezlivým ľuďom. Aj keď občas sama meškám. Volala som mu, načo mi povedal iba že je na ceste. Super. To mi pomohlo. Snažila som sa byť pozitívne naladená, ale zima a tma mi v tom vôbec nepomáhali. Sadla som si na zastávku a študovala cestovný poriadok. Len aby som zabila čas. Keď autobus konečne prišiel a pán dávam si načas, vystúpil, takmer som sa mu pri puse na privítanie odvrátila. Takmer. pokračovanie článku
Nič iné, len spomienka
Je prvý máj, pekný, už letný deň. Naviac sviatočný, všade je nedeľné ticho, hoci nie je nedeľa. Ráno zomrela pani Váňová. Zomrela v mojej službe, s jej životom i smrťou som mala dočinenia len náhodou.Neliečila som ju, bola jedna z mnohých pacientiek, ktoré ostali na oddelení i vo sviatok. Videla som ju dvakrát v živote, prvýkrát živú pri rannej vizite, druhýkrát mŕtvu o chvíľu neskor. Tak, ako som ju neliečila, i pri jej smrti som asistovala hlavne administratívne. Podpisom som povrdila, že zodpovedám za správnosť údajov na liste o obhliadke mŕtveho, na cestu na patológiu som ju vybavila sprievodným listom k pitve. Jej smrť ma zamestnala oveľa viac ako jej život. pokračovanie článku
Bozk
Koľko stupňov Ti ukazuje teplomer? 38,5 celzia. Bobre kúriš, fufňavo povedala Magda. A Tebe koľko, vystihol správny okamih na otázku chrapľavý hlas, medzi dvoma záchvatmi kašľa. Ja ti ani neviem. Máme ešte papierové vreckovky? Binuli sa, vezmi si toaletný papier, alebo, nie, tie vreckovky s monogramom nie, tie druhé. Najprv sa vysmrkajme a naraz. Bobre. Môžme ísť. pokračovanie článku
Slzy Kláry..
Keď poobede zazvonil telefón - presne som vedela, čo urobiť, povedať. Iba akosi - scenár života ma zase prekvapil! Mala som v úmysle upozorniť ľudské bytosti - že keď nabudúce neprídu na hodinu klavíra - nech mi dajú aspoň deň pred tým vedieť. Zdvihla som rázne telefón a ozval sa otec malej Kláry, ktorý vysvetľoval svoju situáciu. "Som chorý, mám pred sebou pol roka života.. Malá Klára už chodiť na klavír nebude. Aspoň nateraz, kým sa situácia nevyrieši. Som nešťastný človek. Ďakujeme Vám za všetko, čo ste pre nás urobili.. Manželka odišla do zahraničia a momentálne som rád, že sa o mňa stará Klára.." Ozval sa hlas zmätenej bytosti, ktorý.. čakal na moju reakciu. A čo teraz povedať? Urobiť? Akosi... som sa zasekla a nevedela som nájsť tie príhodné slová, vety, ktoré vždy pred tým išli akosi samé z mojich úst. Veď komunikácia - to bola vždy moja méta! A teraz? Slová ostali niekde stratené, zasekli sa a nechceli ísť preč.. Stlačila som to nevyspytateľné tlačidlo - ukončiť hovor - a ostala v šoku. S Klárou sme sa ešte raz stretli. Je to vnímavá a inteligentná bytosť. A zrazu.. si človek uvedomí - ako sa veci majú a čo je to skutočne "dôležité".. Zrazu.. prišla ľadová sprcha.. pokračovanie článku
O životnej múdrosti jedného obyčajného človeka
Často spomínam na svojich starých rodičov. Ako chlapec som sa „videl“ najmä v mojich dedkoch. Starého otca z maminej strany si pamätám iba matne. Zomrel v roku 1977, mal som len 5 rokov. Ale ten druhý dedko ma, chvalabohu, stihol veľa naučiť. Zomrel ako 76-ročný v roku 1989, polroka pred pádom komunizmu. Napriek tomu, že skončil len základnú školu. Napriek tomu, že okrem II. svetovej vojny takmer nevytiahol päty z rodnej dediny Dolné Dubové (rátajúcej sotva 700 duší). Napriek tomu, že za svoj život prežil viacero režimov (narodil sa ešte v Rakúsko-Uhorsku, potom Československá republika, Slovenský štát, opäť Československá republika a nakoniec Československá socialistická republika). Napriek tomu, že mu predčasne zomreli dve deti. Napriek všetkému prežil z jeho pohľadu šťastný, spokojný život. pokračovanie článku
Dnes
Nazvala by som to rôzne, nazvala by som to zmenou, na ktorú som čakala, akési dlhé prebúdzanie sa z ešte dlhšej zimy, ktorá mi roky snežila do hlavy. Unavilo ma mrznúť pred vlastnými dverami, zunovalo sa mi snívať o tom, o tamtom aj o inom. Nemám už dôvod stáť, nohy ma nesú, srdce tiká, je načase prežiť sa niekam ďalej. Cesty čakajú, čo im poviem, keď ich raz konečne nájdem. pokračovanie článku
Dobré ráno priatelia
Ďeň sa môže začať normálne alebo priam sľubne, vo svojom priebehu môže byť bežný, výnimočný, ale aj nepríjemne reálny. Piatok 27.4. som prežíval skôr tie bežné veci a ani teraz im nepridávam na výnimočnosti, ale predsa. Dva krát som sa vytočil, dva krát ukľudnil a pomedzi to iba pozoroval priemerný deň. pokračovanie článku
Poďakovanie neznámej človečine z Topoľčian..
Bolo to dávno. Koľko to môže byť? Koľko mohlo ubehnúť hodín, minút, dní, mesiacov, rokov? Rok 199? Dáávno! V minulom živote? Niektoré veci sa nám javia ako dávne, minulé, snáď ako keby sme ich prežili v minulom živote. Iné - sa javia čerstvé ako včerajšie. Čas.. Je tak subjektívny! Písal sa rok 199? - Ja ako človečina, ktorá prišla študovať do Topoľčian konzervatórium. Iné mesto, iné človečiny, veľký neznámy svet, neznáme bytosti - ktoré som postupne začala spoznávať. Pamätám sa na to, ako dnes - keď ma sestra nechala na internáte, vybalila tašku a veci a zrazu odišla. Nebolo jej. Nikoho blízkeho, známeho človiečika, s ktorým by som sa podelila o moje rozhádzané emócie plné očakávania, vzrušenia, dobrodružstva. Bolo treba sa so všeličím vyrovnať, vysporiadať svoje neotesané rozbúrené emócie. Nájsť odpoveď na mnoho otázok, ktoré sa šírili v tej malej makovičke snáď rýchlosťou svetla! Predsa - po čase sa podarilo nájsť pár spriaznených bytostí! Nebolo ich veľa. Koľko stretne človek za život spriaznených bytostí? Čo je málo? Čo je veľa? Po čase tápania, pádov, zranení, ale aj pokrokov, posunov - prišla istota, že som na správnej škole, medzi správnymi človečinami. A vtedy .... pokračovanie článku
Svetlo v tme..
Boli dvaja. On a ona. Nie. Traja. On, ona a pes. Na pohľad úplne normálna dvojica. Predsa tieto bytosti mali čosi - čo ma fascinovalo, udivovalo, pútalo moju pozornosť. Spontánne otvorené ľudské bytosti, ktoré mali pri sebe psíka. Ten mal všetko pod kontrolou. Zvláštne bytosti, ktoré na seba čímsi upozorňovali, z ktorých bolo cítiť, že sú šťastní... Nová zastávka autobusu. Nové ľudské bytosti. Strhané tváre, ktoré idú zase ako inak ... - do práce. Pani, ktorá nastúpila do autobusu na nasledujúcej zastávke bola chronickou sťažovateľkou na celý vesmír. Nebolo ani jednej pozitívnej udalosti v jej živote, ani jediný záblesk svetla. Za pätnásť minút cesty sme sa dozvedeli jej celkový zdravotný stav, udalosti posledných dní a mesiacov, jej pohnutý život. "Pani, nebojte sa - všetko prejde raz a zase sa Vám bude dariť.. Nič netrvá večne", prehovorili tajomné ľudské bytosti. Nemohla som si pomôcť - mali v sebe čosi zvláštne, svetelné. Keď na nasledujúcej zastávke vystúpili - pochopila som. Obaja boli slepí! Aká irónia osudu! Dvere autobusu sa zatvorili, tajomní svetelní ľudia sa vzdiaľovali. Svet tmy. Uvedomujeme si kontrast svetla, farieb, zvukov, že môžeme vidieť toľkú krásu...??? pokračovanie článku
Poďme sa naučiť počúvať
Moja dnešná skúsenosť mi v istom smere otvorila oči. Pomohla mi uvedomiť si niečo, čo som už dávno vedela. Možno raz budem taká múdra, že napíšem o životných pravdách knihu. pokračovanie článku
Občas aj podľa kvetov
Len tak, sebe pre radosť. A pre tie kvety. Pre chuť do života, ktorou len tak kypia. Vie byť nákazlivá, keď sa vpíja zmyslami pod kožu. pokračovanie článku

Starostlivosť
Za posledné týždne som umyla okná troch rôznych izieb v troch rôznych lokalitách (na území dvoch republík). A počas toho, ako na mňa svietilo slnko a zaprášené sklo pod mojimi rukami sa stávalo zrkadlovo čistým, uvažovala som. O tom, čo pre mňa znamená každé z týchto miest. O tom, že akt umývania okien značí puto, ktoré ma s nimi všetkými spája a som vlastne celá rozdelená (aspoň) na tri časti. A tiež o tom, že krajina za oknom po jeho umytí získava svieži a optimistický nádych. Starostlivosť o okná by teda mala byť v živote niečím, na čo netreba zabúdať, zapísala som si do mentálneho zápisníka. pokračovanie článku
Dosť bolo sťažovania sa!
Dnes bol jeden z tých dní, kedy som sa rozhodla zmeniť veci k lepšiemu a aj viem ako. Dúfam, že mi táto túžba vydrží aspoň pár dní, keďže som príšerne nevytrvalý človek. pokračovanie článku
Nočné monológy - časť tretia
Niekedy si myslím, že to, čo dostávam, si vlastne ani nezaslúžim. Občas mám dokonca zlé svedomie kvôli niečomu, čo sa mi prepieklo, alebo že si ľudia o mne vytvorili mylný názor, ktorý mi vyhovuje... pokračovanie článku

Priateľstvo cez písmenká (alebo Štrikované papučky)
Obyčajné ráno. Také obyčajné, že už v plienkach naznačovalo, že naštartuje deň "blbec". Možno poznáte, nič konkrétne pred vami, nič konkrétne za vami... Deň sa otvára ako kniha, ktorej chýbajú písmená. Je na mne, čo do nej napíšem, ale akosi ma nič duchaplné nenapadá. Snažím sa veriť, že ma vôňa rannej kávy a jej obľúbená chuť, rozmaznávajúca nocou otupené chuťové poháriky, nejako naštartujú. Beny po rannom venčení spokojne zaľahol a už znovu odfukuje. Moruško sa teší raňajkám, chrumká papriku s takým apetítom, až mám chuť kúsok mu z nej odhryznúť. pokračovanie článku
Prečo mi trvalo dva mesiace prečítať JS&PN?
Dobrý večer, milí čitatelia.
Poďme hneď po poriadku. Čudný názov JS&PN znamená Jonathn Strange & Pán Norrell, a je to kniha od Susanny Clark. Je to medzinárodný bestseller, žánru fantasy, ktorý je o mágii v Anglicku v časoch 19. storočia -viď- http://en.wikipedia.org/wiki/Jonathan_Strange_%26_Mr_Norrell
Je to perfektná kniha, ktorú sa mi konečne predvčerom podarilo prečítať. Prečo mi trvalo dlhé dva mesiace kým som knihu prečítal?
Takže pre toto:
-Kniha má 875 strán.
-Popri čítaní, som musel navštevovať školu.
-JS&PN je zložitejšie čítanie ako väčšina kníh (ale za to kvalitnejšia).
-Ja nečítam rýchlo, ale viac si knihu vychutnávam.
pokračovanie článku
Hanbia sa dobrovoľníci?
Deň narcisov. Hádam najznámejšia verejná zbierka. Už o šiestej ráno sa redaktor akejsi televízie na obrazovke žltil narcisom. Na ceste z domova do práce, ktorá mi trvá asi päť minút, som narazila na tri skupiny dobrovoľníkov so žltými schránkami a vreckami drobným kvietkov. Ani jedna z nich odo mňa nič nepýtala. pokračovanie článku
Pamätám si
Pamätám si na detské časy. Na svoje veľké problémy, s ktorou bábikou sa idem hrať, akú vec zase vyvediem, ktorý plot sa budem snažiť preliezť, koľko kilometrov prekonám na svojom bicykli. pokračovanie článku
(Ne)zmysel
Dievča sedí medzi zeleňou, kvetmi, zemou, vodou, slnko nahrádza oheň. Všetko je tak pozemské a nádherné. Premýšľa nad plynutím času. Nie je to tak dávno, a predsa sa všetko zdá krajšie. Čierne myšlienky sú čoraz belšie, dni sú jasnejšie. Sila slnka prúdi do všetkých končatín tela. Dni sú dlhšie, noci kratšie. Akoby s prichádzaním jari ožívalo aj jej telo. Pomaly sa nadychuje, chce vdýchnuť všetky krásy do svojho tela. Cíti ako jej žilami prúdi nová krv. pokračovanie článku
Pravidlá kričiacich dní
Pri Trnavskom postavili kolotoče. Ľudia sa na ne pozerajú z diaľky, zakrývajú si oči pred slnkom, večer svietia a blikajú svetlami veľkolepých poutí a lunaparkov, a chcú sa tváriť že nie sú len také miniregionálne. A ľudia jačia, akoby to malo byť naposledy, a možno je to taká psychohygiena, možno by sme sa tam mali všetci posadiť, nechať sa vyhodiť pod nebo, zakričať si a zliezť. pokračovanie článku
Náhodní okoloidúci
“Ocitol som sa uprostred rozhovoru s niekým, koho som asi v živote nestretol." Pri čítaní knihy "Homo asapiens" (recenzia je v predchádzajúcom článku) som si značila citáty ako divá. Ale tento ma nezaujal. Tento mi priam vlepil facku. Za pár sekúnd sa mi pred očami mihli tváre ľúdi, ktorí pre mňa znamenali tak veľa. Niektorí všetko. A prečo ten minulý čas? pokračovanie článku
Zasiať rozprávky
Bol jeden z tých večerov, keď sme si sadli k svietniku ako od júna okolo ohniska, no tentoraz sa nerozprávali hororové príbehy, iba sme sa vrátili do čias rozprávok, lebo niekedy sa zdá, že v zlomkách zúrivých sekúnd už zabúdame vidieť svet očami detí. Hodnú chvíľu sme mlčali, vnímali tmu a ticho, akoby sme sa stali rukojemníkmi predstavivosti. A pritom nestačí viac. Predstavivosť nepotrebuje drahé rekvizity, je v človeku samom, len sa občas bojíme odraziť od zeme, lebo tie pády potom bolia. pokračovanie článku









