Nikdy som nepochopil ľudí, ktorí sa tak ukrutne naháňajú za perfektným oddychom. Niektorí sú takí vytrvalí a tak všetko zvažujú, že si nakoniec musia oddýchnuť od hľadania dovolenky a nie od práce. Následne sa do roboty vracajú rovnako unavení, ako predtým. Neuvedomujú si, ako ich vyčerpáva zháňanie odpočinku a pritom ho majú priamo pod nosom.
Stačí, aby prešli zo spálne do obývačky na gauč.
V jeden pekný júnový deň nám prišli oznámiť, že zhruba tridsať percent zamestnancov dostane voľno na tri týždne. Budova sa mala prerábať, a tí menej potrební, inými slovami tí šťastnejší zamestnanci, nebudú musieť prísť do práce.
Okamžite sa strhlo šialenstvo. Ľudia začali vyvolávať manželkám, frajerkám, milenkám, len ja som zavolal mamičke, či varila.
Nasledujúci mesiac som sa v robote cítil ako v ZOO. Všetci tam neustále telefonovali, vybavovali si pôžičky na dovolenky, behali, zháňali, googlili, rozmýšľali, pochybovali a každý deň strávili dve hodiny v Sature, Hydrotoure alebo v inej cestovnej agentúre. Jeden starší kolega začal brať lieky na tlak, druhý sa pohádal so ženou a tretí sa pohádal so ženou aj s milenkou. Ľudia chodili neskoro do práce a skôr z nej odchádzali. A to všetko len preto, lebo chceli mať čo najlepšiu dovolenku.
A vrchol bol, že Milan začal s diétou, pri ktorej si musel päťkrát denne rozmiešať nejaký prášok vo vode a okrem toho nič. Dokúpil si k tomu syntetické spaľovače tukov, aby pri mori vyzeral dobre v plavkách. Celú dovolenku potom strávil na záchode, pretože sa v Turecku prvýkrát po troch týždňoch normálne najedol a črevá ho potrestali tak, že z izby vyšiel asi štyrikrát za pobyt.
Milka dopredu vyplatila zálohu za hotel a až potom zistila, že sa tam nemá ako dostať, lebo na ten dátum už nie sú letenky. Musela si nájsť iný hotel, nepozrela si storno podmienky a prišla o sedemsto eur.
Andrej zase vyplatil tri zálohy, lebo sa nevedel rozhodnúť, kam chce ísť.
Všetci rušili pobyty a objednávali nové. Behali, lietali, hltali Xanaxy. Do roboty prichádzali bieli a odchádzali z nej červení.
Ja som neplánoval nič.
Ten mesiac pred dovolenkou bol pre mňa rovnaký, ako všetky ostatné.
A keď sa začalo voľno—oddychoval som.
Ráno asi o deviatej som si sadol pred telku a pozeral reprízy sitcomov. Okolo dvanástej som sa rozhodoval, čo si uvarím. O jednej som sa začal chystať na varenie a asi o pol tretej som si objednal donášku. Potom som si na slnečnom vyhriatom balkóne dal cigaretku a kávu. Párkrát som si pred fajčením aj pospal. Podvečer som sa vybral na chvíľu sa prejsť po meste. Dal som si zmrzlinu a keď som sa cítil rozšafne dal som si gin tonic. Večer sa mi už variť nechcelo, tak som si dal iba melón. Mal som toľko času, koľko som len chcel. Mohol som robiť všetko a nič. Dni plynuli a ja som cítil, ako vo mne narastá vnútorný mier. Nádychom do mňa prúdilo niečo dobré a výdychom išlo preč všetko zlé. Zopárkrát, keď bolo vonku veľmi teplo, zobral som svoju spoločníčku fenku, okúpať sa. Náramne si to užila. Toľko času a nijaké problémy a stres.
Keď prišiel deň N, akože NÁVRAT do práce, bol som jemne opálený z balkónového fajčenia, ružový od toľkého spánku a odpočinutý až do nepríčetna.
Moji kolegovia na druhej strane prišli ošúpaní od slnka, poblednutí od únavy a niektorí boli zelení od úzkosti, že sa musia vrátiť do práce.
Najviac vyčerpaní boli tí, ktorí okrem boja so zháňaním dovolenky zvolili cestu poznávacieho zájazdu a každý deň chodili nekompromisne na výlety.
Niektorí sa v cudzine pohádali, niektorí sa udobrili, niektorí otehotneli, len ja som skutočne odpočíval. Možno som nevidel palmu, ani more, veď niekedy inokedy. Zato som však nabral toľko síl, ako nikdy.
Mohol som sa vrátiť do roboty a naplno priemerne flákať svoju prácu.