Rock And Roll je ako úvodné číslo symbolom nového zvukového kabátu nahrávky. Hlasitosť balansuje na hranici prílišnosti, pretože zvuk je plný a priestorový do maximálnej možnej miery. Preto sa nestáva, ako pri pôvodnom mixe, že nástupom jedného nástroja druhý utrpí a jeho pole pôsobnosti sa buď presunie inam, alebo je jednoducho utlmené v úzkosti pôvodných mantinelov. Bubny sú podobne ako na How The West Was Won hlavným terčom kritiky i pochvál fanatikov, ktorí namiesto počúvania zo zatvorenými očami čumia na úroveň kompresie či frekvencie či čoho a potom bľabocú o Hertzoch. To nie je môj prípad. Zvuk bubnov je definitívne zmenou k lepšiemu. Gitara sa posunula viac vpravo a ak sa nemýlim, dôvodom je zachovanie autentickosti, keďže Jimmy Page sa z pohľadu diváka na rovnakom mieste pohyboval i na pódiu. Hlas Roberta Planta stratil obývačkový sound, znie halovo étericky, čo mu v potrebných momentoch pridáva na sile a dramatickosti. Ha, ako keby ju potreboval... Basgitara nebola veľkým problémom ani na prvej platni, hlavné je, že nie je horšia. John Paul Jones prežíval jedno zo svojich ultragroovy období, basa často funkuje aj na nečakaných miestach a v súlade s umením Johna Bonhama tvorí rytmickú zostavu, ktorá nie je legendárna náhodou.
Hneď po zvuku je druhou zásadnou črtou novej verzie zmena editovania. Film a soundtrack zneli odlišne, každý svojím klasicky zlým spôsobom. Napríklad v No Quarter na albume nechýba úvod gitarového sóla, kdežto vo filme ho počujeme od zhruba polovice, v Dazed and Confused chýba čosi pri takmer každom motíve (príkladom buď pasáž San Francisco), film z Whole Lotta Love vyhodil celú funky pasáž pred spustením thereminu atď. To sú mizivé tri z desiatok zmien, spôsobené najmä tým, že nepočujeme záznam z jednej noci, ale kompilát troch záverečných koncertov deviateho severoamerického turné z newyorskej Madison Square Garden. Eddie Edwards vychytal všetky záležitosti starého editovania vo svojej štúdii The Garden Tapes, nové je však iné a aj keď sa väčšina nepodarených strihov či náplastí odstránila, objavili sa iné, niektoré fakt otrasné, ktoré rozrušia aj neznalého poslucháča. Suma summárum, ak chete počuť všetky tri plné koncerty, pričom každý z nich je vysoko nadpriemerný, treba hľadať inde. Na stole je v podstate best of, ale nie z pohľadu výberu skladieb (k dispozícii je až na jeden prídavok celý setlist verzie '73), ale jednotlivých pasáží. Občas sú to sekundy, ktoré majú urobiť danú pesničku lepšou. Smola, nie vždy sa to podarí.
Samotný Rock and Roll, otváracie číslo a stálica v koncertnom katalógu LZ, ma konečne kope do gulí, navždy zatratená je plochosť, ktorá predala žezlo plnokrvnému pulzujúcemu zvuku. Sólo je na svojom mieste, takže všetko v poriadku.
Ako bývalo na tomto turné zvykom (LZ svoj základný setlist pre jednotlivé tours takmer nikdy nemenili), úvod pozostával zo zlepených skladieb Rock And Roll, Celebration Day a Black Dog. Prepojenie medzi prvými dvoma je zvládnuté zručne. Celebration Day ma vždy priťahovala spôsobom Plantovho frázovania, ktoré, vydýchol som si, zostalo takmer nezmenené. Jones funkuje ako otrok, Bonzo ponúka dvojicu nezvyčajných prechodov na začiatku druhého sóla. Black Dog prišiel rovnako ako vo filme o kompletnú druhú polovicu, prechod do sóla je však plynulý. Neprirodzene vyznieva dialóg Planta s publikom, je zeditovaný celkom mimo rytmu a zjavne zosilnený. Nič to, "Good evening".
Over The Hills And Far Away je prvou skladbou, ktorá sa pôvodne neobjavila ani v jednom formáte. Milujem delayový zvuk Gibsona počas sóla! Jeho plačlivý a naliehavý vrchol v rámci zaužitej výstavby krátko pred mostom k pôvodnému motívu je jeden z najlepších z približne päťdesiatich, ktoré som doposiaľ počul. Osobne preferujem mierne rýchlejšie OTHAFA s dlhým sólom (e.g. 13. jún 1977, keď už sme v tej Madison Square Garden), verzia '73 bola na druhej strane kompaktnejšia vďaka vernosti štúdiovej verzii.
Spojenie Misty Mountain Hop so Since I've Been Loving You mi bolo vždy trochu záhadou. Prvá vec je úsmevným a "skotačivým" číslom okolo textu o marihuanovom opojení, druhá čistokrvné blues o láske, ktorá radšej mala zostať za dverami. Ich pojítkom je improvizovaný gitarový most. Gibson dostal v SIBLY dávku echa, čo nevadí, pretože podobne je na tom vokál, a tak nevznikne mixážny nepomer. Obyčajne totiž skladbu hrali bez použita zvukových efektov, a tak by nebolo vhodné pridať len jednému. SIBLY je prvým vrcholom albumu, pri časti "Do you remember mama..." mám zakaždým zimomriavky, Plant je vo svojom lyrickom trápení absolútne uveriteľný a podtrhuje ho kričaným adlibovaním, ktorým pre moju radosť nešetrí počas celého koncertu.
Úprimne som dúfal, že No Quarter zostane po editorskej stránke nezmenený, ale márne. Vôbec, vôbec tomu nie som rád. Najprv ma potešilo, že nástup gitarového motívu neznel, akoby sa práve ktosi zobudil za mixážnym pultom, Plant je v najvyšších polohách istý, čo na tomto turné nebolo zvykom a vstup organu je správne mohutný. Lenže je neospravedlniteľné, keď zmizne nástup ku gitarovému sólu i jeho prvá polovica. Fajn, soundtrack sa tak stotožnil s filmom, ale v prípade No Quarter to nikto nežiadal. Úplne sa zmenil aj záver s wah-wahovou gitarou a tromi údermi pred vzkriesením Planta, nahradil ho akýsi posólový fadeout plynulo napojený na návrat k organovému motívu. Môže byť. Najsvetlejším bodom NQ sa tak akosi nechtiac stal Plantov druhý pokus o "They choose the path where no one goes," ktorý je jedinečný.
No Quarter sa na ďalších turné stal exhibičnou záležitosťou, ktorá napríklad v '77 pokojne prekonala tridsaťminútovku. Verzia '75 zaviedla praktiku klavírneho vstupu Jonesa, ktorý si neskôr uvedomil, že má dosť peňazí na to, aby v lietadle vozil na každý koncert svoje krídlo a dotiahol tak javiskovú prezentáciu rockovej skupiny na hranicu pochopiteľného. Práve on je hlavnou postavou No Quarter vo všetkých podobách a je to preň jedna z mála príležitostí, kedy sa dostal na pódiu do popredia. Keď sa však vrátil k basgitare, jeho miesto bolo späť pri Bonzovi, s ktorým si vytvorili jedinečný typ javiskovej komunikácie.
The Song Remains The Same je po NQ druhá vec z novinkového albumu Houses Of The Holy, ktorej koncertné prevedenie svedčalo viac ako preprodukovaná štúdionahrávka. Zmena oproti pôvodnému soundtracku je badateľná najmä na Plantových vokáloch, pri prelome po druhej slohe chýba nepodarený výkrik, po tretej slohe zase zvolanie "Here we go!". Jeho finálne "Aaaaaaaaah" je však znásobené nádherným echom. Produkcia nenechá naplno užiť si kopák, o nejaký prešľap však nejde, keďže Bonzo hrá v tejto verzii pomerne "civilne". Poslucháč sa preto, žiaľ, nedočká napríklad fantastického prechodu pred začiatkom hlavného motívu a la '77, ktorý prológu dodal na potrebnej bombastickosti (o ňu sa Page neúspešne pokúsil v štúdiu).
The Rain Song je od posledného japonského turné v roku 1972 odvrátenou stranou TSRTS. Pre Pageyho to bola prvá príležitosť vytiahnuť doubleneckový Gibson a behom dvoch sekúnd ukázať, čo myslí pod "light and shade". Gitara sa vytiahla zo zvukového úzadia, no najväčšiu radosť mám z Jonesovho mellotronu. Konečne počujem spodné linky, ktoré boli slabinou pôvodného mixu. Vďaka tomu neznie symbóza gitary s mellotronom ako obeť na oltári treble a vpád bubnov je prirodzený. No, až na záhadné zníženie intenzity gongu, úder na ktorý má pieseň hodiť do druhej polovice, ale tu znie smiešne a je prázdny ešte pred vyšumením, čo je presne proti zmyslu jeho využitia. Plant s istotou zvláda "I've felt the coldness of my winter...", dokonca improvizuje vo vyšších polohách, čo značí, že svoj hlas chce trochu potrápiť. Rain Song patrí k tomu najlepšiemu z albumu.
Prvé CD uzatvára The Ocean, ktorý je samozrejme za normálnych okolností prídavkom, ale z priestorových dôvodov je šupnutý za Rain Song. Chlapci skladbu zahrali s chuťou, Plantova fráza "It's so sood" hovorí za všetko.
Ocean symbolicky ukončil sekciu Houses Of The Holy, na začiatku druhého CD ide do tuhého najexperimentálnejšou, najotvorenejšou i najdlhšou skladbou albumu Dazed And Confused. Dúfal som, že krejzi editor Kevin Shirley napraví chyby z roku 1976 a som spokojný tak na 90 percent. Prechod do improvizačnej časti je lepší a vernejší naozajstnému koncertnému prevedeniu. Hviezdou sa stáva Page, pri behaní po hmatníku sa nemýli, je kreatívny a táto pasáž má vďaka rytmickej sekcii správny groove. Teší ma, že počujem normálny úvod k San Francisku, kde je všetko na svojom mieste (hlavne teatrálny Plant) a Shirleymu prvýkrát potichu tlieskam. Bow Solo je štandardné, no márne čakám na zvukovo vyrovnaný dialóg s vokálom, ktorý sa aj v pôvodnej verzii strácal v pozadí. Úryvok z Holstovho "Mars, The Bringer Of War" predznamenáva presun k druhej rýchlej sekcii, ktorá, podobne ako na štúdiovom albume, tu má svoje pevné miesto. Skupina sa dostane do niekoľkých polôh, s ktorými sa hrala od predchádzajúceho severoamerického a presláveného európskeho turné (rozdielom je vynechanie improvizácie na motívy The Crunge a Walter's Walk) a do krajnosti ich doviedla v roku 1975. Po návrate do normálnych koľají a odkrútenej poslednej slohy skladbu ukončí brilantná dvojminútová amorfná pasáž, pozostávajúca z kvílivého wah-wahu, ironizujúcej basovej linky a synkopického bubnovania. Najkrajší a, dovolím si tvrdiť, umelecky najslobodnejší úsek hudby z celého dvojalbumu. Po opakovaných vypočutiach považujem DaC za vydarenú vec a oproti originálu o dlhý krok vpred.
Pri Stairway To Heaven som od Shirleyho čakal jediné - že odstráni dvojicu Plantových štúdiových nálepiek. Jedna zostala (neprirodzené dvojitý výkrik pred poslednou slohou pred sólom). Túto STH som si nesmierne obľúbil, stojí niekde vedľa Kodane 1971 a 1/1979 alebo druhého clevelandského koncertu v 1977. Plusom je, že Robert nefláka záverečné vokály, mierne ma však zarazila strata výrazu gitary po sóle. Tá bola pravdepodobne spôsobená návratom na dvanásťstrunu.
Fanúšikov Bonza asi sklamalo, že LZ s rozhodli nechať na albume skrátenú verziu Moby Dick, ktorá dosahuje jedenásť minút namiesto približne 20 - 25, ktoré bubeník v tomto období využíval pre ukážku svojho umenia. Sólo je na môj vkus zeditované málo uveriteľne, dostupné nahrávky predsa len svedčia o odlišnej konštrukcii (a menej exponovanom použití flanger efektu, ktoré ma v istom momente skoro presvedčilo, že počúvam úvod k In The Evening z Tour Over Europe), na druhej strane nie som taký bubenícky znalec, aby som to mohol detailne porovnať s pôvodnou verziou. Zostaňme pri tom, že Bonzo v skrátenom konaní ukáže, čo vie a tí, ktorým sólo na bubnoch nič nehovorí, ho nabudúce aj tak preskočia.
Záver koncertu patrí spojeným skladbám Heartbreaker a Whole Lotta Love. Vo filme je Heartbreaker známy tým, že ho prerušujú dobové televízne záznamy ohľadom krádeže v hoteli Drake. Album pochopiteľne ničím podobným netrpí, úvodom je fantasticky jednoduchá Bonzova improvizácia nasledovaná známym riffom. V roku 1976 sa na album dostala len WLL s ukrojeným úvodom, historicky verné je však spolčenie s Heartbreaker, ktorý do 1972 neodmysliteľne patril za Immigrant Song v úvode koncertu (oficiálne dokázané na HTWWW alebo BBC Sessions). Whole Lotta Love nám pripravila druhý nervydrásajúci edit, za ktorý by si Shirley zaslúžil prefackať. Pôvodná funky pasáž dostane kratučký priestor, potom počujem zhluk niečoho, čo rytmicky dáva nulový zmysel a zrazu sa zapne theremin. Neuveriteľné, toto sa nemalo stať. Keď mám chuť vstať a ísť niečo rozbiť, späť do kresla ma posadí neuveriteľný zvuk thereminu. Je skvelý! Rovnako ako dialóg s Plantom, tentoraz zvukovo rovnocenný. Na rozdiel od predchádzajúcich turné sa WLL dostala do podoby bez bluesovej mozaiky, zostalo len jedno boogie, ktoré je venované Elvisovi. Po ňom návrat k nesmrteľnému riffu, zapálenie gongu, Golden God poslednýkrát zvolá k Olympu a je koniec.
Medzi zvyčajné prídavky na tomto turné patrili The Ocean, Communication Breakdown a Thank You s nádherným Jonesovým vstupom na mellotrone. Práve Thank You zahrali Led Zeppelin v posledný newyorský večer, teda 29. júla 1973 ako rozlúčkovú skladbu s Amerikou. Vrátili sa do nej až v januári 1975, ešte populárnejší, ešte lepší, nezastaviteľní.
Remixovaná verzia soundtracku "The Song Remains The Same" paradoxne ukázala, že tento názov nie je všeobecne platný. V konečnom dôsledku neposkytuje v porovnaní so svojím predchodcom lepší pohľad na to, akí boli Led Zeppelin v horúce leto roku 1973. Chýbajú mnou obľúbené Plantations, okrem iných záležitostí, ktoré som spomenul v rozbore skladieb. Je však ohromne dobrým poslucháčskym zážitkom a v tomto nemá originál šancu akokoľvek sa mu vyrovnať. Ja si samozrejme nechám obe verzie, aj keď viem, že ich budem počúvať veľmi sporadicky. Pre tých, ktorí si chcú vybrať medzi dobrým a výborným zvukovým prehľadom o trojici koncertov v MSG v podaní najväčšej skupiny za ostatných 40 rokov populárnej hudby, je voľba jasná.
