"Dobrý večer, Paul."
"Dobrý večer, pane. Rád vás opäť vidím."
Paul je najlepší recepčný na svete. Svedomitý, galantný a za každých okolností pokojný. Neviem, prečo si doteraz nenašiel lepšiu prácu. Nie že by mal na viac, ale už dávno mohol stáť za pultom špičkového hotela, kde by všetky jeho vlohy, či už naučené, alebo získané dlhoročnou praxou, príznačne ocenili. Možno má práve k tomuto nejaký osobný vzťah. Alebo ho viaže obyčajná lojálnosť k hotelu Malaclypse, ukrytého kdesi na okraji nášho mesta, kde sa za rovnakým účelom premelú ľudia zo smotánky, strednej vrstvy a zbohatlíci z radov spodiny, pre ktorých je strecha a pivnica len kúsok na východ od raja.
Sú to staré firmy. Obchodníci bez ochotných manželiek, dedkovia, ktorým sebavedomie a niekdajšie postavenie nedovolí potácať sa v tajných uličkách lásky, prašiví psi s tučnou peňaženkou a náhodní okoloidúci s očakávaním v očiach. Nemám chuť sa zaradiť do ktorejkoľvek z týchto skupín. Ani jedna mi nie je sympatická. Často stretávam poľutovaniahodné existencie, ktorým sa podstata života ukrýva v malých izbách s tlmeným osvetlením, pričom by si za jednu zo svojich kreditných kariet mohli kúpiť celý hotel a ešte ho aj prerobiť podľa svojich predstáv. Sú to ľudia bez výčitiek, od čoho sa príliš nedištancujem, ale veľmi rád sa tvárim, že s tým nemám čo do činenia a radšej zotrvám v predstave, že ich rutina je pre mňa len zámerná kratochvíľa bez závažných následkov. Takí sú oni a taký som ja. Maximálne na papieri.
Zvonku je to budova, na ktorej nie je pekné vôbec nič. Starina bez náznakov architektonického filipa a akejkoľvek formy vkusu. Pichnutá medzi šeďou, tváriaca sa malomestsky, no bez nenútenej nonšalancie, ktorou sa vyznačuje podhradie a nová časť centra. Je to zámer, ktorý odhalí len ten, kto vstúpi dnu. Pamätám si večer, keď som sa omylom ocitol pred vchodom. Premoknutý, unavený a s molom na mozgu. Preto si pamätám len to, že bol večer. Nebyť toho, že dôvtipný Paul mi do vrecka od kabáta pri zdvíhaní zo zeme nenápadne vsunul hotelovú vizitku, nebola by po ňom ani stopa, určite nie v spomienkach a dodatočných ilúziách, ktorými sa utešuje každý majiteľ ranného okna. Paulova šikovná ruka mi dala šancu vrátiť sa tam. Prvýkrát to bolo zo zvedavosti, asi týždeň po neplánovanej návšteve. V priebehu minúty ma štyri slečny oslovili menom, presnejšie mojím menom. Jedna z nich tak učinila s belgickým prízvukom, vraj to mám rád. Nevedel som prečo, ale jej pohyb jazyka na belgický spôsob bol príliš pôvabný na to, aby som jej neveril. Bola streda večer.
"Aj ja Vás, Paul. Ako sa má manželka, už je jej lepšie?"
"Lekári sú optimistickejší než ona. Takže vlastne neviem. Ale v porovnaní s minulým týždňom je určite silnejšia."
"No vidíš. Kde by sme boli, keby sme neverili na zázraky?"
"Určite nie v tomto hoteli, pane."
"Je smutné, že všetky musia zostať za dverami týchto krásnych izieb. Keby sme s nimi vyšli von, môžeme zachrániť svet." Čo je samozrejme blbosť, lebo Paul je príliš starý a mne sa nechce.
"Nie, pane, na to som ja už starý."
"A mne sa nechce. Ellen je pripravená?"
"Samozrejme. Len a len pre vás. Váš kľúč, pane," povedal, otáčajúc sa od sklenenej vitríny.
Už je to dávno, čo ma po vyslovení Paulovej poslednej vety, ktorou vyprevádzal k výťahu každého hosťa, premohol príjemne nervózny pocit. Pri prvom návrate bol vlastne len nervózny. Z ouvertúry mi nezostala v pamäti ani slza, takže náznaky odhodlania sa pri chôdzi po špičkách a prsteňom vo vrecku úplne stratili. Paul ma vtedy privítal s profesionálnym úsmevom na tvári a predstavil Ellen. Drahú kópiu lacnej ženy, ktorej pohľad ma natoľko upokojil, že iná spoločnosť od toho momentu neprichádzala do úvahy. Možno boli aj lepšie, možno krajšie. Ich smola, že boli iné. Prišla veľmi odosobnene, v sukni so zauzlenou šatkou, gaštanovými vlasmi a perfektne zostrihaným obočím. Ten typ ženy, ktorá očarí, aj keď si myslí, že je to to posledné, čo dokáže. Alebo to aspoň predstiera.
"Ahoj, Paulie," prehodila, opierajúc sa o recepčný pult. Snaha o vyzývavý postoj bola neprítomná. Mal som dosť času rozmýšľať, čo sa mi tak páči na belgickom prízvuku.
"Dobrý večer, slečna Ellen. Tento pán potrebuje vašu pomoc."
"Ako inak." Teraz už pozerala na mňa a myslím si, že som sa jej nezdal protivný. S ľahkosťou ma chytila okolo krku a kývla Paulovi na rozlúčku.
"Som Ellen a to posledné, čo mám rada, je vymieňať si bla-bla s cudzími ľuďmi," oznámila stroho, keď sme stáli pri výťahu v južnom krídle. Ako som mohol byť cudzí, keď ma tak pevne držala okolo krku?
"Ty si začala. A ja skončil." Moju odpoveď prijala súhlasným mrknutím očí. Odvtedy sú to mesiace, čo nahlas povedala ľudské slovo. Aj keď už nie som cudzí a vie o mne všetko potrebné. A ja o nej.
Vo výťahu dala zo mňa Ellen ruku dole a využila zrkadlo na zadnej stene. S tvárou bola spokojná, len šatka na sukni potrebovala previazať. Bolo to veľmi dávno, čo som sa stretol s takouto profesionalitou. Využil som chvíľku a pomohol pridržaním uzlíka. Prvýkrát sa usmiala a ja som si odfajkol prvé bezvýznamné víťazstvo. Úsmev perfektne pasoval ku zvyšku ženy. Zastali sme na treťom poschodí. Keď sa otvorili dvere výťahu, takmer som nevidel pred seba. Možno sa mi to zdalo, ale svetlá slúžili len na to, aby sa postarali o vytvorenie mimozemskej siluety mojej sprievodkyne, ktorá vykročila smerom k izbe ako prvá. Nič iné som vidieť nepotreboval. Vstúpili sme dnu a čochvíľa som vedel, že tam nie som posledný raz.
Izba 38 vyzerala zvonku obyčajne. V podstate išlo o dvere s mosadzným nápisom "38", čo pôsobilo inovatívne hádam len na ľudí, ktorí sú zvyknutí na rímske číslice. Na treťom poschodí v južnom krídle bolo o takomto čase minimum hostí, ktorí sú za normálnej prevádzky celkom rušiví a súkromie ostatných si nevážia tak, ako sa od nich očakáva. Streda večer však bol optimálny čas. Zistil som, že každý zo zákazníkov má "svoj čas", na ktorý si zvykol, pričom ich rozvrstvenie je relatívne rovnomerné, takže počet prípadov, keď niekto pre nedostatok ľudského materiálu nemohol zhrešiť, bol veľmi, veľmi malý. Vážil som si riaditeľa hotela za to, že kedykoľvek nastal, dotyčnému sa osobne ospravedlnil a pozval ho na pohár šampusu. S takýmto prístupom sa človek len tak nestretne v tých najlepších hoteloch, nieto na mieste, ktoré dal istý paranoidný člen budoárovej komunity preventívne odstrániť z Google maps. Za tie roky som sa s riaditeľom nestretol ani raz. Paradoxne to svedčí o fakte, že úroveň služieb bola v mojom prípade vždy najvyššia. Takže ak mám občas chuť na champagne, musím si ho objednať.
Vnútrajšok mal od obyčajnosti poriadne ďaleko. Jeho prednosťou bolo, že človek v tej jednoduchosti nenašiel žiadnu chybičku, každý predmet, jeho umiestnenie, farba, tvar a sigily na tmavých stenách dávali zmysel. Rafinovanosť miestnosti ma očarila, pretože na prvý pohľad bola nepostrehnuteľná, pritom nech som akokoľvek rozmýšľal, nenapadlo mi jediné vylepšenie toho, čo som pred sebou videl. Táto rafinovanosť mala v sebe aj druhý, veľmi podstatný atribút. Vyzdvihovala krásu ženy. Jej univerzum. Najprv som sa považoval za blázna pri pomyslení na to, že také niečo dokáže obyčajná izba. Ale uveril som.
Odchádzal som vždy sám. Elleninu mĺkvosť som veľmi nechápal, ale aj tak som v prvý večer zistil väčšinu vecí, ktoré sa smú a ktoré nie. Nesmie chýbať počiatočný pokoj, následne telesná bolesť, nie však bezduchou násilnosťou, a cigareta na balkóniku. Všetko malo svoj poriadok a sled, žiadna mágia chaosu, o ktorej som bol prvotne presvedčený. Na isté záležitosti som sa musel predsa len spýtať, čo je pochopiteľné, ale pre istotu len tak, aby mohla súhlasne či nesúhlasne kývnuť hlavou. Ak sa jej chcelo.
Pri jednej príležitosti, keď som čakal na Ellen, spýtal som sa Paula, či je každé dievča v tomto zariadení také špecifické. "Viete, ani jedna izba nie je rovnaká. Keď sme to tu rozbiehali, každá slečna si zariadila tú svoju, v ktorej odvtedy, no, funguje. Máte záujem o zmenu?" To som rozhodne nemal a dal som to najavo. Neviem, čo jej to Paul niekedy povedal, ale keď sa teraz, vo výťahu cestou z tretieho poschodia, nad tým zamýšľam, už je to vlastne jedno.
Počas druhej návšteve sa pohyboval chodbami ako duch medzi duchmi. Ellen po neho neprišla. Od recepcie sa s kľúčom v ruke vybral smerom, o ktorom si myslel, že je známy. Vstúpil do výťahu, stlačil gombík prislúchajúci tretiemu poschodiu a zamrazilo ho, keď za sebou namiesto zrkadla videl Goyovho Saturna. Výťah sa pohol smerom dolu a zastavil v teplých útrobách podzemia. Dvere sa otvorili a dnu vpustili nepríjemnú žiaru Tri zlatovlásky sa ujali jeho stuhnutého tela, pravou rukou priviazaného k vozíku, tlačili ho k lúču. Smejúc sa, zastavili vo fialovej izbe s dverami a presklenými stenami, za ktorými v jednom rade nehybne sedeli štyria páni s neviditeľnými tvárami. Východne Hung Mung, južne Van Van Mojo, západne Sri Syadasti, severne Zarathud.
Lúče boli zrazu tri. Teplo bolo čoraz silnejšie a remen príliš silno utiahnutý ku koži. Prvé začali práchnivieť prsty za zvuku narýchlo poskladaných tónov, ktoré viedli zlatovlásky k pohybom múz.
"Popierate lásku?", spýtal sa strojový hlas. Akákoľvek otázka bola pre reťazou previazané ústa v tejto chvíli rétorická. Teplo zasiahlo prsia v čase, keď remene okolo lakťov vzbĺkli. Smiech zlatovlások pôsobil nedôstojne.
"Kedy ste naposledy cítili?", spýtal sa strojový hlas. Jeden z pánov sa odklonil od mikrofónu, zamieril ku dverám a vstúpil. Nasadil si okuliare a vzal ihlu. Zvyšok osadenstva nereagoval.
"Vidíte srdcom?" Hlas bol tentoraz až príliš ľudský a pokojný. Prevŕtané kolená nútili nohy k triaške. Kliešte na oči boli pripravené obrezať viečka v momente, keď ustal akýkoľvek pohyb. Ihla zasiahla presne.
Keď som sa prebral z gnózy, ruky nemuseli kontrolovať, či je všetko v poriadku, pretože vedeli. Vždy vedeli. Oči zhliadli, že bledá stena stropu vrhala do izby príjemné svetlo. Musel som sa zhlboka nadýchnuť a natiahnuť stŕpnuté nohy, pretože celý čas som sa nepohol z miesta. Zdvihol som hlavu a pozrel smerom na balkónik. Ellen tam stála v pozore, už oblečená a s upravenými blond vlasmi. Vycítila, že som sa prebral a venovala mi dlhý pohľad. Usiloval som sa do svojich očí natlačiť toľko vďaky, koľko v nich len mohlo byť. Otočila sa naspäť, keď som si zapínal gombíky na košeli.
Zišiel som na prízemie, kývol Paulovi na pozdrav a nasmeroval kroky do miestneho baru. Potešila ma jeho útulnosť, pritom samotná miestnosť bola väčšia než závodná jedáleň. Jeho zákutia, tvar barového pultu a celkový vzhľad však pôsobil malo a obývačkovo pohodlne. Sadol som si k neobsadenému stolíku pre dvoch, objednal Jacka Danielsa a vypýtal popolník, aby som mal kam smerovať odpad z Elleninej cigarety, ktorú som jej pred odchodom nenápadne šlohol. A za zvuku hladkého jazzu sa ponoril do úvah. Odvtedy som tento rituál nevynechal ani raz.
Rád by vedel, koľko miest môže človek navštíviť. A tiež to, koľko ľudí vo ňom jedno miesto. Keď myseľ blúdi, môže skončiť kdekoľvek, ale umenie je dokázať to pri plnom vedomí. Stál na verande svojho rodinného domu a nasával lúče jesenného slnka. Obyčajne sedel na záhradnej lavičke, ale teraz sa len opieral o dávno natretý trám pred vchodovými dverami a čumel na listy, ako tancujú vo vetre.
Rozmýšľal nad tým, ako je spokojný so svojím životom. Má ženu, párdňové batoľa a krásny, aj keď trochu starý dom na vidieku. Tešil sa, že sa ich vie uživiť, že vie zabezpečiť svoju mladú rodinku. Tešil sa, že má všetky istoty, ktoré potrebuje. Tečúce myšlienky zarazil detsky krik z kuchyne. Odrazil sa od trámu a vstúpil dnu. Žena držala dieťa v náručí a skúšala všetky spôsoby čičíkania, ktoré začínajúca mamička ovláda. Nezaberali, ale nikomu to nevadilo.
Koľko ľudí potrebujeme okolo seba a s ktorými sa máme vydať na cestu? Je ťažké sa rozhodnúť, keď je možností tak veľa. Každý má hodnotový systém na to, aby sme dokázali pomenovať skúsenosti, každý poznáme svoju abecedu túžby a snažíme sa ňou riadiť. Zamyslel sa, koľko asi je takých, ktorým sa to, ako jemu, podarilo. Dúfal, že ich je čo najviac.
Podišiel k žene a dal jej pusu na čelo. Decko plakalo už o čosi tichšie, ale dosť na to, aby ostatných upozornilo na svoju prítomnosť. Dal pusu aj jemu, odskočil si ku kuchynskej linke, z ktorej vzal chvatom nôž, dieťaťu odfúkol vlasy z čela a začal s obradom.
"Svetlo v mojej hlave..."
Cesta z izby do baru bola niekedy dlhšia, niekedy kratšia. Každá streda mala svoju identitu, ku ktorej sa všetko viazalo a všetko ju nasledovalo. Len whisky bola stále tá istá, ale to bolo dobre. Dĺžka chodby väčšinou závisela na množstve myšlienok, ktoré sa cestou nechceli utriediť. Občas som sa musel sám seba spýtať, či je aspoň niektorá z nich pravdivá. Ellen by mi odpoveď nedala a v podstate som ju od nej ani nechcel. Najskôr by mi fúkla dym do tváre a otočila sa mi chrbtom.
Chcel som sa jej spýtať mnoho vecí. Koho má v živote, kto je jej životom a koľko ich vlastne má. Mne venovala jeden každú stredu a ja som ho zakaždým prijal a zdieľal. Až teraz... Schádzal som dole a nechcel sa otočiť. Môj obraz by mi aj tak pripadal bezvýznamný. Ešte pred niekoľkými minútami to bolo inak.
"Ako sa má manželka, už je jej lepšie?"
"Lekári sú optimistickejší než ona. Takže vlastne neviem. Ale v porovnaní s minulým týždňom je určite silnejšia."
"No vidíš. Kde by sme boli, keby sme neverili na zázraky?"
"Určite nie v tomto hoteli, pane."
Vzal som kľúč a šiel sám, zvyknutý, že ma sprevádzala len v zoznamovací večer. Automaticky som zvládal všetky úkony, aby som sa dostal k izbe 38. Pozerajúc sa do zrkadla, prehrnul som si vlasy, ale do spokojnosti som mal aj tak ďaleko. Vstúpil som do chodby s tlmenými svetlami a okamžite zastal. Niečo nebolo v poriadku.
Tri siluety na druhom konci vyleteli k stropu a zmizli. Zostali jediné dvere a jediná izba. Než sa stihol načiahnuť za kľučkou, dvere sa rýchlo otvorili a zmizli v stene. Vnútri nebolo vôbec nič, zostal len balkónik. Na rímse sedela postava, s rukami v lone a hlavou sklesnutou pohľadom k zemi. Pokročil bližšie a pocítil bodnutie zmije, ktorá sa točiac vhĺbila do zeme. Okamžitá bolesť ho zložila na podlahu, ale vidina zostala nezakalená jedom. Dokázal nabrať silu do rúk, keď tmu ožiaril svetlý predmet v jej rukách. Chvíľku sa nehýbal, ale predsa len musel ísť za ňou. Doplazil sa do tesnej blízkosti a snažil sa zakričať jej meno. Nedalo sa. Napriek tomu sa otočila. Trvalo len zopár sekúnd, kým sa otočila a prerezala si žily. Spadla dovnútra, pokrivená, s hrdzavými vlasmi na prsiach a hlavou v krvi.
Vstal som z postele čo najrýchlejšie, ako som vládal. Stŕpnuté nohy neposlúchali. Izba bola prázdna, Vzal som košeľu, starostlivo prevesenú cez stoličku, a hodil ju na seba. Nohavice boli problém, ale postupne som nabral silu. Doviazal som druhú šnúrku na topánke a o pár sekúnd som už stál vo výťahu. Bola streda večer a ja som nemal chuť sa na seba pozrieť.
Keď som dorazil na prízemie, pri výťahoch na mňa čakal Paul. Stalo sa to prvýkrát.
"Očakáva vás riaditeľ, pane," zahlásil pokojne.
"Myslel som si to."
Prešli sme okolo baru až k poslednej chodbe, kde ma za otvorenými dverami čakal vysoký chlap v obleku a pohárom šampanského v ruke. Priznám sa, v ten večer mi chutilo viac ako whisky. Kľúč od izby 38 už neuvidím a dúfam, že Discordia mi už ďalší nepodá. Lenže ak áno, neviem, či budem mať silu ho odmietnuť.
