A nejde len o Mannheim. Vedeli by rozprávať v Hannoveri či Frankfurte. V ktoromkoľvek meste, kde ojazdené autá lezú ľuďom na nervy. Tak ako Mahmutsovi. Nemal rád svoju Fiestu. Nemal rád svojich rodičov za to, že mu ponemčili meno. A za to, že majú radi Nemecko aj s jeho autami. A vlastne aj sám seba za márnu dvadsaťpäťročnú snahu vyhovoriť im to.
Pár mesiacov býval v Karlsruhe a nevedel o ňom veľa. Ani to vysloviť. Viac-menej vedel len to, kde sa nachádza servis, pumpa, schenk, staré mesto a budova súdu. To mu stačilo. Aj tak bol stále doma. Zavše vyšiel, prebehol si trasu, zmeral čas a zapisoval si stále stanovištia policajných hliadok. A sledoval ľudí, či si ho pri tom všímajú. Vyzeralo to tak, že obyvatelia tohto mesta si tmavého chlapca v starej Fieste všímajú s ľahostajnosťou sebe vlastnou. Aj tak boli pre Mahmutsa podozriví, a to z každého pohybu a pohľadu, ktorými on šetril. Rodičia ho odmalička viedli k odopieraniu. Veď on sa ukáže a budú vidieť. Teda, možno nie, ale to mu už bude jedno.
Na vine je Fiesta! Musí zastať krátko pred cieľom, pred zavŕšením svojej púte, pretože jej praskla guma? "Sprostá Fiesta!", zakričal na celú ulicu. Kdesi sa otvorilo okno, vykukla hlava a pri pohľade na to, ako sa Mahmuts bezmocne opiera o auto, zarevala naspäť. "Amigo, uži si ju do večera a nás ostatných nechaj pracovať." Okno sa zavrelo. Mahmuts prečítal okolie. Na rohu chlap čosi vykrikuje, ten je v poriadku, ostatní okoloidúci tiež. Jeho náklad takisto. Už len pár ulíc. Otvoril kufor, vytiahol rezervu, tyč na skrutkovanie a zdvihák. A deku na kľačanie, aby sprostej hlave dokázal, ako si užíva fiestu až do večera.
Pán v strakatom saku, ktorý na prvý pohľad neznamenal nebezpečenstvo, prešiel bez záujmu okolo. Čosi sa mu nezdalo, zastal a otočil sa. Pomalým, rozvážnym spôsobom urobil pár krokov späť a zahľadal sa na zem. Stále sa mu čosi nezdalo. Do pekla, to nemôže len tak prejsť a zostať nevšímavým? Oči mu zízali na jedno miesto. Zohol sa a Mahmuts mal na deke blízko k mdlobám. Pán v strakatom saku načiahol ruku, zdvihol pohodených päťdesiat centov, narovnal sa a bol rozhodnutý, že do večera si už nič krajšie nevšimne. Prečo to ľudia robia? Prečo je na každom vidieť podozrenie, že tmavý človek pred ojazdeným autom a zhodou okolností s hrubou tyčou v ruke je dôvodom na opatrnosť?
Na druhej strane uličky hrôzy, to si mohli dovoliť povedať len ľudia od fachu, stál Johan vo flanelovej košeli a s množstvom voľného času. Každému sa predstavil ako človek, ktorý za relatívne malý poplatok ponúkal informácie.
"Karlsruherzirkularelrass! Karlsehruh...ehm...Karlsruherererzirkularelrass! Alebo niečo na ten spôsob!" Začal kričať a zdalo sa mu celkom zábavné, že to ani nevie poriadne vysloviť. Taký názov mohol vymyslieť len človek bez zmyslu pre krásu nemeckého jazyka. Hocikto. Zbadajúc obeť, odlepil sa od rohu. "Karelshru... Noviny, čerstvé noviny! Za malú kovovú mincu sa na tridsiatich stranách dozviete novinky z celej krajiny! Som Johan. Pane, chcete si zotrieť špinu z rúk do najčerstvejších novín?" Otázku položil priamo na hlavu Mahmutsovi.
"Rád by som vedel, čo je nové v tomto meste. Človek sa pod tou ťarchou udalostí ani nemôže poriadne nadýchnuť," prehodila obeť cez plece. Bolo to jednoduchšie, ako si cezeň prehodiť desaťkilový batoh a tváriť sa bezstarostne. Pri doťahovaní druhej skrutky sa v krátkosti zamyslel, či by zvládol obe veci naraz.
"Prisťahovalec so zmyslom pre manuálnu prácu a sarkazmus? Utiekli ste z múzea?"
"Dajte mi pokoj."
"Vy chcete noviny. Vy po nich túžite. Ráno ste vstali s vedomím, ža radšej niekoho zabiť, ako nedostať včas do rúk kus tlačoviny. Skúste to poprieť." To je zase čo? Nestačí obyčajné nie? Možno by stačilo, keby ho aspoň vyslovil, to je fakt.
"Asi máte pravdu. Môžem poprieť len tú tlačovinu. O ostatnom si prečítate zajtra." Ľady sa pohli a Johan by sa mohol s nimi.
"Ja vám kúsok prečítam. Za polovičnú cenu."
"To myslíte vážne?"
"Veď to vydržíte." Aj toto myslel vážne? Ukážkový prototyp votrelca. Taký, ktorý Mahmutsovi chce nahovárať pravdu z nemeckých novín, pravdu z akýchkoľvek novín, pričom ho neodradí ani celkom pochopiteľný predpoklad, že tmavý človek s tyčou je aspoň raz za čas nebezpečný.
"Vydržíte tvrdý úder do holene zadarmo? Nie? Tak ustúpte o desať ulíc nabok."
"Sľubujem vám, že noviny ani neotvorím. Pozrite sa, koľko je toho na titulnej strane! Starý, vlastne celkom nový a dobrý Karlsr... Kasrlsruhre... Viete čo? Tieto noviny sú fakt dobré. Predal som ich už tisíce a ľudia stále nemajú dosť."
"Tisíce? A čo budete robiť poobede?"
"Postavím si pred seba klobúk a budem nadávať na spravodlivosť."
"Fajn."
"Ale no ták, aspoň kúsok. Najvyšší súd rozhodol, že..."
Mahmutsovi preplo. Počul slovo "súd" a mal čo robiť, aby nevybuchol. Nestačí, že príprava na najdôležitejší krok jeho protištátnej kariéry mu zaberá viac času ako ranná modlitba, on ešte musí počúvať provokatéra vo flanelovej košeli, ktorého najdôležitejšie slovo života nevie precediť cez zuby. Ulice sú dnes plné provokatérov. Zhliadol svoj odraz na kapote a prikývol si. Ďalšia vec, v ktorej si dal zapravdu. Zmohol sa na "Nechcite mi to zopakovať" a dotiahol tretiu skrutku.
"Ani ja z vás nie som nadšený, vy, ako sa vlastne voláte?"
Dve sekundy ticha. Ak si odmyslíme ruch ulice.
"Charles."
"Už vás omrzelo parížske predmestie?"
"Nie som Francúz. Charles s č, ako má ten princ, nie š."
"Keď už klamať o mene, tak poriadne..."
Mahmutsovi mierne klesla hladina trpezlivosti. Povedal Johanovi, nech si kľakne k nemu, pretože pre potenciálneho zákazníka by to mal urobiť. Majú to v etickom kódexe pouličných predavačov novín. Aj keď je podozrenie, že niektoré jeho pasáže odpísali od kuriev. "Teraz, keď sme si tu na zemi rovní, mi konečne povedzte, čo odo mňa chcete."
Johan nemrkol. "Stačí, keď ma budete tridsať sekúnd počúvať a dám vám ten šajz aj zadarmo." Veľmi dobrá ponuka.
"Potom zmiznete?"
"Na svoj roh, prisahám."
"Tak čítajte, máte na to presne jednu skrutku."
"Merci bien. Takže, Najvyšší súd rozhodol, že záťah polície na antiglobalistov spred stretnutia G8 v Heiligendamne bol nezákonný. Skupinu podozrivú s plánovania útoku považuje za legálnu. Súd so sídlom v Karlsruhe tiež rozhodol, že odpálenie auta bombou nie je možné považovať za akt terorizmu. O ten ide v prípade, že vážne ohrozí celý štát. Preto..."
Zvyšné slová nepočul. Neboli dôležité, vlastne boli, ale nie preň, človek toho v kóme aj tak veľa nepočuje. "... počkaj, zastav sa!" Johan pochopil, stíchol a pod tlakom zvýšeného hlasu stŕpol. Sám seba chlácholil myšlienkou, že dve minúty kľačania by to urobili s kýmkoľvek. "To píšu dnes?"
"Dnes, ale noviny tlačili už včera, takže ten súd pravdepodobne rozhodne každú chvíľu..."
"To píšu dnes! Dnes!!!" Mahmuts to povedal aj tretíkrát a vstal ako vojak pri poplachu. Johan spolu s ním. Slávnostnú chvíľu využil na ľahký strečing. "Vieš, čo to znamená?! To snáď nie je pravda. Ukáž mi tie noviny!" Behal očami po slovách, tri riadky prečítal asi stokrát.
"Vieš, čo to znamená?!" Johan zopakoval mlčanie. "Vieš, ako dlho som sa pripravoval?!" Noviny zaplachtili a Mahmuts z celej sily kopol do rezevrného kolesa. Držalo. Dobrá práca.
"Pripravoval na čo?"
"Tri mesiace. Tri mesiace poctivého študovania chémie a mestskej mapy. Aké muky som prežíval, keď som si ju chcel v obchode vypýtať. Dobrý deň, jednu mapu Karlsruhe! Nie je to vôbec jednoduché vysloviť, keď ide človeku o život!"
"Mne o tom hovor, ja musím každý deň revať Karls..."
"Drž hubu. A tá chémia. Vieš, aké ťažké je písať vzorce sprava? Im sa nedalo vysvetliť, že ich normálne ovládam už od školy..."
"Kto sú oni?"
"Dodávatelia, predsa, ale to je jedno. Im sa nedalo vysvetliť, že obchod sa robí s peniazmi, chceli odo mňa návod, aby mali istotu, alebo čo. Mesiace som sa učil chémiu sprava. A keď mi ju konečne predali..."
"Čo predali?"
"Drž hubu. Keď som sa k nej konečne dostal, ničomu som nerozumel, lebo ju dostali odniekaľ z Číny, vraj sú tam super obchody s takýmito vecami..." Z naštvaného Mahmutsa sa slová sypali jedna radosť. Bolo ich viac než na titulnej strane. A vnútri. Dokonca viac než v prílohe Karlsruhe Ženy, ktorú obdivovali až v Stuttgarte.
Mahmuts trpel. "Vieš, čo chcem povedať?"
"Máš toho dosť, aby si to vydal knižne."
"Som nikto. Nikto. S veľkým N."
"To neviem. Viem len to, že ťa triafa šľak z novín, pričom som ti sľúbil, že ich budeš mať zadarmo."
Za podobných okolností, keď na ulici vykrikuje tmavý muž s tyčou v ruke, sa okoloidúci pristavia a zízajú. Kdeže, tu sme v Karlsruhe, tu sa na nich kašle. Zo všetkých najviac justícia, spravodlivá a slepá. Vlastne nie celkom, jedno oko má prižmúrené. A predsa toľko nevďačníkov. Myslia si, že si zaparkujú kam chcú a bude sa o nich písať v novinách. Nie tu, nie pred týmto súdom. Každý, kto sediac v aute prežije, má aj tak smolu, pretože by ho pustili na slobodu. Hajzli v talároch. Po nich zostanú spisy, ale nie kusy mäsa. Tie zostávajú len po pravých sudcoch, obyčajných ľudoch s víziou a zručnosťou pri cúvaní.
"Už to chápeš?" Mahmuts po dlhom horekovaní sedel na múriku a vysielačku, ktorú pred Johanom demonštratívne vytiahol, už len bezducho držal v rukách.
"Nebuď smutný, to sa stáva. Vezmi auto, náklad a choď napríklad do Madridu, tam sa z Teba poserú. Čítal som o tom dva týždne."
"Tebe sa to ľahko povie. Ty už si niečo dokázal. Ja som chcel, prvýkrát v živote. Nebyť teba, zomrel by som úplne zbytočne." Obaja sa na tejto hláške nahlas zasmiali. "A čo teraz?"
"Ja sa musím vrátiť na roh. Už som s tebou dobrú štvrťhodinu a stojí mi biznis."
"Hovoril som o mne. Hm?"
"Neviem. Skús to niekde inde. Máš dosť času, aby sa ti to podarilo presne tak, ako si si naplánoval."
"Myslíš to vážne?"
"Úplne."
"Vďaka. Aby si vedel, aký som vďačný, sľubujem, že poslednú spomienku venujem tebe." Johana to dojalo, ale nevedel, čo povedať. Taký bol dojatý. Mahmuts si to všimol a dostal záchvat blahosklonnosti.
"A vieč ty čo? Aj za tie noviny ti zaplatím. Koľko?"
"Päťdesiat centov."
"Toľko dnes stojí dobrá správa?"
"Presne."
"Keby som to vedel, dám na ne väčší pozor."
