To je taký, ktorý sa postaví na stranu spravodlivosti a do spustenia titulkov zariadi víťazstvo dobra nad zlom. Ak pri tom poláme pár kostí drogových dílerov s hispánskymi koreňmi, alebo zachráni česť sľapky, ktorá je okrem iného starostlivou matkou a v podstate dobrým človekom, tak nech. Hrdina nekladie zbytočné otázky, pretože mu na srdci leží vyššie dobro - spoločnosti, svojej rodiny (a občas aj tej šľapky, ak si k decku omylom vytvorí otcovský vzťah).
Vyrastal som na filmoch s kladnými hrdinami. Vďaka otcovi a starej VHS-požičovni, ktorej majiteľ neváhal dať šesťročnému chalanovi za dvacku do rúk kazety s neveľmi detskými titulmi. Čestný kapitalista. Videli ste ten čínsky policajný trhák, kde "špatní hoši" hádzali na polonahú dievčinu mäsožravé kobylky a nútili ju zaspievať? Na to si dobre pamätám, pretože otec mi vtedy prvýkrát dal do rúk misku s chipsami. Boli solené. Zakázané ovocie? Kdeže, sobota večer. Hneď som mal lepší pocit, keď Clint Eastwood v najlepších rokoch, cediaci tvrdé hlášky a oslavujúci jubilejnú tisícu vrásku, odrovnal Magnumom zopár kriminálnych živlov a jeho šéf mu to vždy odpustil, aj keď naňho tlačili zhora. Kde je dnes pracovná morálka? Okej, nie sme v San Franciscu alebo inom zapredanom meste, kde uhladený Michael Douglas s Karlom Maldenom, on inak ešte stále žije, čistili ulice. Veľmi im to slušalo.
K hrdinom som si vytvoril veľmi kladný vzťah. Ono to asi inak ani nejde, veď kto by nadával na Michaela Dudikoffa, ktorý s prehľadom niekoľkokrát odvráti útok na ponorku a skántri pritom skupinu ruských hajzlov? To by kedysi urobil ktorýkoľvek hrdý Američan. Dnes majú proti sebe chlapov v šatkách so samopalmi a nevedia si s nimi poradiť. Alebo nechcú, ale to je ich problém.
Ani jeden z poslov spravodlivosti sa však nevyrovná Seagalovi. Kým stlstol a začal do scenárov pchať duchovné sračky, najmä v tomto tisícročí, čo je proti všetkým pravidlám filmovej slušnoti, bol najlepší. A jeho hlášky akoby mu sám Allen písal. Aj keď som presvedčený, že si ich písal sám, pretože inému by ste ich tak neverili. No vážne, kto sa dnes postaví gume s výrokom: "Ak by tvoj otec vedel, aký si hlúpy, vymenil by ťa za opičku."?
Ak sa v rannom, takmer embryonálnom veku naučíte uznávať hrdinov a oni zrazu nie sú, kamsi sa vyparili, môžete sa akokoľvek snažiť, ale uvedomujete si, že všetko krištáľové dobro a boj oň zostali kdesi na poličkách požičovní. Dnes hrdinov niet, a žiaľ, nielen na filmovom plátne. Občas sa niektorý z nich vráti, ako tento rok Indy či vlani John McLane, ale iba preto, aby sme na nich nezabudli. Myslím si, že dopyt po nich stále je, len tým novým neveríme.
Ja osobne by som možno aj veril, ale stále mi chýba niekto, kto zasadne na opustený "Seagalov trón". Stále menej dokážem rozoznať, kto stojí na strane spravodlivosti a kto je ten zlý. Hranice sa zmazali. Dnes už aj ten najväčší samozvaný hrdina svojmu národu pre istotu tvrdí, že jeho pravdu napokon posúdia dejiny. Toho sa už asi nedožijeme, on už vôbec nie. Keby hranice stále existovali, o čo lepšie by sa dýchalo. Prezident by nebol stelesnené menšie zlo, ale veľké dobro. Polovica držiteľov metálov by nebola kedysi úzko napojená na ŠtB a ich radosť by sa nemusela podmieňovať jedným veľkým "ale". Boli by sme si istí, že Dagestanci a Čečenci prišli do Polusu pre dobrú vec. Et Cetera, Et Cetera.
Ach, tie časy hrdinov. Už sa nenosia. Ešteže si môžem večer po náročnom pracovnom dni sadnúť do kresla, pozerať, ako Steven narazí zloduchovi na hlavu celkom nový televízor, a mať z toho dobrý pocit. Ak zajtra nebudem čučať na televízne diskusie, možno mi vydrží do konca víkendu. A potom musím byť, kurva, znovu dospelý.
