V telefóne som pri "upratovaní" pamäte našla fotku, ktorá vznikla v decembri 2022.
Je to z doby, kde predčasne ukončujem chemo, lebo črevo s UC by to už nezvládlo, a práve začínam liečbu prednisonom.
Momentka, kde mi moje ženy v práci dávajú vianočný darček:
Tričko s melónmi a vianočného sobíka.
Čo vidím na tej fotke?
Chorú ženu.
Holohlavá, bledá, fľakatá.
Vidím ale aj človeka, ktorý je uprostred niečoho veľmi ťažkého a napriek tomu prišiel medzi svojich ľudí.
Vidím človeka, ktorý sa pozerá na darček.
Nie do objektívu. Nie na seba.
Na darček. Vníma ten moment.
Je na nej život, ktorý sa ešte len snaží poskladať.
Mám pocit, že posledných pár rokov od seba ja, aj okolie očakávam, že tá žena zostala v roku 2022.
Že existuje čiara.
Ale táto žena je tiež vo mne.
Tá najzraniteľnejšia verzia Adri nezmizla.
Ona
vie, aké je to prísť o vlasy,
vie, aké je to mať telo, ktoré neposlúcha a nefunguje,
vie, aké je to, niesť neistotu keď sa liečba ukončí predčasne, lebo sa objaví ďalší problém,
vie, aké je to byť pacientom.
A táto skúsenosť sa zapísala hlboko a nezmizla len preto, že kalendár ukazuje iný rok.
Dnes tu nie je iba tá Adri, ktorá prežila.
Ale aj Adri, ktorá si tým všetkým prešla.
A ona sa občas ozve.
Keď príde zhoršenie stavu a ona sa bojí.
Pred veľkou kontrolou u onkológa.
Pred CT, pred odberom onkomarkerov...
Nie preto, že by bola zaseknutá v minulosti.
Ale preto, lebo je súčasťou môjho príbehu.
Občas sa bojím, že keď pustím rolu tej, čo zvláda, ostane len chorý človek.
Lenže tá žena na fotke je dôkaz opaku.
Vznikla v období, keď som bola objektívne fakt veľmi chorá.
A napriek tomu na tej fotke nie je iba pacientka.
Je tam kolegyňa.
Je tam žena, ktorá sa teší z darčeka.
Je tam humor toho trička.
Je tam vzťah s ľuďmi okolo.
Je tam človek, ktorý vo mne zostal.
