(text som písala v marci 2025)
Na začiatku ochorenia, akým rakovina prsníka je, väčšina ľudí rieši to, čo bude vidno.
To, čo si vedia predstaviť.
K tomu smerujú aj otázky okolia:
Ty nebudeš mať prsník?
Fúú, ako to zvládaš?
Asi budeš mať aj chemoterapiu. A to ti dajú takú, čo ti z nej aj vypadajú vlasy?
Neviem, ako iné pacientky, ale ja som si veľmi rýchlo uvedomila, že keby som začala riešiť všetko naraz, tak sa zložím. Volila som stratégiu krok za krokom. Inak sa to asi ani nedá.
Keď stojíš na začiatku takejto cesty, nemôžeš si dovoliť premýšľať o tom, čo bude o pol roka.
Lebo by ťa tá úzkosť a strach prevalcovali.
A tak, aby sa to celé dalo prežiť, ideš od jedného checkpointu k druhému. Ako vo videohre.
Akurát, že tu máš iba jeden život. A žiadne bonusové srdiečka, žiadne "CONTINUE".
A vieš, že keby dačo, tak sa nerespawneš... A tak sa snažíš sústrediť len na to, čo je pred tebou a nemyslieť príliš dopredu.
Najskôr od diagnostiky po operáciu. Potom od operácie po chemoterapiu. A potom sa tie body zmenšia na „od chemo po chemo“.
Každý jeden cyklus je ako jeden level. Ale bez návodu, bez garancie, že ďalší checkpoint vôbec existuje.
A čo bude potom? Čo príde, keď prejdeš všetky naplánované úrovne?
Tak to ti (radšej) nepovedia.
Pretože potom nie je koniec. Potom je niečo, na čo ťa nikto nepripraví. Možno preto, že sami nevedia. Možno preto, že každý organizmus reaguje inak.
Možno preto, že keby ti to povedali naraz, bolo by toho jednoducho príliš. Tak sa všetci sústredíme na to, čo je najbližšie. Na najbližší krok.
Ale ono to nekončí tam, kde si myslíme, že to skončí.
Lebo keď prejdeš cez tie hlavné body plánu – diagnostika, operácia, chemo, rádioterapia, hormonálna liečba – čakal by si, že ti niekto oznámi:
„Hotovo. Môžete sa vrátiť do normálu.“
Lenže aký normál?
Normál gde?
Telo je iné.
Hlava je iná.
A najhoršie na tom je, že sa v tom často cítiš sám. Pretože kým si „v liečbe“, všetko je jasné.
Ideš podľa plánu, máš kontroly, dostávaš termíny. Ale keď liečba skončí, systém sa s tebou viac-menej rozlúči.
A ty si až vtedy začneš naplno uvedomovať všetky tie vedľajšie účinky.
Fyzické - únava, bolesti, zmeny na tele, hormonálne výkyvy.
Psychické - strach z návratu choroby, pocit, že už nikdy nebudeš ako predtým, že už nikdy nebudeš „v chille“.
A do toho ešte spoločenské očakávania – že keď už „vyzeráš zdravý“, mal by si sa tak aj cítiť.
Mal by si byť vďačný, šťastný, motivovaný...!
Lenže ono to tak nefunguje.
A práve toto vám nikto vopred nepovie. Možno preto, že sa to nehodí do toho lineárneho príbehu o prekonaní rakoviny. Možno preto, že je jednoduchšie hovoriť o víťazstvách než o tom, čo príde po nich.
A ja by som si priala, aby sa o tomto začalo hovoriť viac. Pretože prežiť znamená viac než len zvládnuť liečbu. Znamená to nájsť si cestu aj cez to, čo príde potom.
A to je niečo, na čo človeka žiadna brožúrka nepripraví.
