Nemám rada, keď niekto sugestívne tvrdí, že každá trauma človeka posilní a on je potom zákonite zocelený a samozrejme silnejší.
Viete, to povestné: Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Tie reči, ako nájdeš pravdu až po tom, čo si padol na dno a znova vstal. Veď predsa, po veľkej kríze musí prísť veľké osvietenie...Všade o tom píšu a hovoria...
Alebo žeby nie?
Človek sa po prekonaní rakoviny, alebo akejkoľvek inej traumatizujúcej skúsenosti, nestáva automatickým generátorom motivačných citátov.
Má právo sa cítiť slabý, stratený a bezradný.
Trauma nerovná sa automaticky status superčloveka, či hrdinu. Ani osvieteného guru (v modernej terminológii coach...)
Nie každý bývalý onkopacient ide postaviť nemocnicu do Afriky.
Taký bežný človek po liečbe má dosť čo robiť s vlastnými (nerealistickými) očakávaniami, tak mu nemusíme pridávať ďalšie.
On sa, chudák, akurát rozhliada a už sa to na neho valí.
Všetky tie vety typu:
„Ja som to zvládla, tak musíš aj ty.“
Alebo:
„Jedna moja známa bola po chemoterapii späť v práci za tri týždne, nechceš skúsiť meditácie?
Cviklu?
Intravenózne céčko?"
Nie, nechcem.
A nie, nie sme všetci rovnakí.
Nie každý má rovnaké fyzické možnosti.
Nie každý má rovnakú podporu.
Nie každý má psychickú rezervu na to, aby po prežití rakoviny ešte zachraňoval celý svet.
Lebo NIE, naozaj to nie je IBA v hlave.
Niekedy je človek po liečbe rád, že prežil. Že dýcha. Že vôbec ráno vstal z postele, aj keď ho stuhnuté kĺby nechcú pustiť ďalej než na záchod.
Niekedy sa pýta sám seba, aký nový level únavy, bolesti, hormonálnych výkyvov a otázok bez odpovede má ešte pred sebou.
Nechcem aby to vyzeralo ako šírenie negativity. Viem si vážiť to, že tu som. Ale viem aj to, že vďačnosť nie je to isté ako povinný optimizmus a toxická pozitivita.
Nepotrebujeme byť za každú cenu a za každých okolností silní.
Nemusíme sa "rýchlo vrátiť do normálu"(... spoiler: ten už aj tak nebude taký, ako bol...)
Stačí byť len obyčajným človekom.
So všetkým, čo k tomu patrí: aj s plačom, aj so strachom, aj s dňami, keď nezvládame.
Lebo aj plač lieči. A dovoliť si byť zraniteľný nie je zlyhanie.
Ak niekoho vo svojom okolí poznáš, kto si prešiel ťažkou chorobou, nesnaž sa ho nakopnúť, opravovať, porovnávať. Stačí tam byť. Stačí ho počúvať. A možno povedať:
„Si úplne ok tak, ako si. Nemusíš vôbec nikomu nič dokazovať.“
