"... áno, ale na to sa neumiera. Dovidenia.
Zatvorte, prosím ,za sebou dvere.“
Takto nejako vyzerala jedna z mojich lekárskych návštev.
A nech mi nikto nehovorí, že naše zdravotníctvo nie je efektívne, lebo presne za deväť minút som bola vybavená, aj s vyzliekaním/obliekaním.
Z ambulancie som si teda neodniesla žiadnu radu, tobôž recept na nejaký liek, ALE!
Odniesla som si životnú múdrosť: všetko, čo nezabíja, je vlastne nepodstatné. A netreba to riešiť.
Hurá, konečne v tom mám jasno.
Vôbec týmto neútočím na lekárov, alebo medicínu ako takú.
Ale na systém, kde je pacient číslo.
Štatistika.
Bod na krivke.
Takto.
Lekári ma vyliečili z rakoviny.
To je naozaj výhra a ja si to uvedomujem. Aj to, že byť v remisii nie je samozrejmosť.
Ale, nech mi je odpustené, ak sa to niekomu zdá príliš trúfalé - cítim sa oklamaná.
Nikto mi nepovedal, čo to bude stáť.
Nie peňazí.
Síl. Bolestí. Čo všetko stratím.
Je to ako tie malé písmenká v zmluve.
Predtým, než mi pustili prvú chemoterapiu, mi nepovedali, že je kardiotoxická a ja skončím so srdcovým zlyhávaním.
Nehovorím, že by som odmietla chemoterapie. Ale cítila by som sa viac pripravená. Cítila by som sa ako partner, nie ako obeť.
Nepovedali mi, že ma budú musieť chemicky, alebo chirurgicky kastrovať.
A už vôbec nikto mi nepovedal, aké je to byť v navodenej menopauze tesne po 40ke.
Čo všetko to obnáša. A že teda toho nie je málo a vôbec to nie sú veci zanedbateľné!
Od rozhádzania metabolizmu lipidov, cez návaly a poruchy spánku, plynulo cez suchosť a atrofiu slizníc, ktoré by ste ešte chceli niekedy používať, až po smutné vyhasnuté libido.
A potom príde uvedomenie, že moje ťažkosti s tým súvisiace nikoho z mojich lekárov (akoby) nezaujímajú.
Lebo oni si svoj kus skladačky v mojom tele predsa poskladali.
Oni svoj kus práce odviedli a sú spokojní.
Moje pripomienky, otázky a sťažnosti sú šikovne zmietnuté zo stola, kopnuté pod koberec alebo bagatelizované či ignorované.
A to je sakra frustrujúce.
Pôvodne som ako záver tohoto blogu mala napísané akési vysvetlenie tohoto fenoménu - prečo sa pacient v systéme tak ľahko stratí.
Pekne v bodoch, logicky.
Ale potom som si to rozmyslela , vymazala ten odsek a nechala som to tak.
Nie je mojou úlohou analyzovať systém.
Ale mám právo hovoriť o tom, čo ako pacient prežívam. A to je hlavným poslaním tohoto textu.
