Sú dni, keď ma niečo naozaj že "prevalcuje". A zvyčajne je to jedno z týchto dvoch:
1.vlastné emócie, alebo
2.následky liečby.
Vzniká potom vo mne taká zmes hnevu, beznádeje a frustrácie.
Pýtam sa, či problémom nie je môj pohľad a nastavenie:
Že by som sa jednoducho mohla tešiť z toho, že som z onkologickej stránky v remisii.
Veď ja som sa aj tešila.
Úprimne.
Keď skončili chemo a ožiare.
Keď sa podarilo stabilizovať moju UC a ja som mohla vysadiť prednison.
Povedala som si:
"Skvelé, Adri, zvládla si to. Teraz budeš regenerovať, zdravo jesť, hýbať sa, nastavíš mindset."
Chvíľu to fungovalo.
Rástli mi vlasy, rozdávala som úsmevy, tešila sa.
FAKT som sa tešila.
K onkologičke som chodila už "LEN" na injekcie Goserelínu (vypne ti hormóny).
Poisťovňa mi schválila biologickú liečbu ulceróznej kolitídy.
Cítila som sa ako víťaz.
Potom začali problémy so srdcom. Povedali: "Goserelín musí skončiť, treba chirurgicky kastrovať."
Tak som išla. S nádejou, že to skončí.
Neskončilo.
Ako by povedal klasik: Furt dačo.
Lebo po tých všetkých chirurgických a hlavne chemických zásahoch, proste to moje telo nefunguje ako predtým.
Najnovšie som po opakovaných cystitídach a diskomforte skončila s odporúčaním na urogynekologické pracovisko.
Som z toho unavená.
Necítim sa ako víťaz.
Cítim sa ako niekto, komu sa rozpadáva telo. A ja to neviem zastaviť.
Ani mindsetom, ani zdravým jedlom, ani silou mojej duše.
Desí ma riešenie ďalšieho problému.
A desí ma predstava, že prídem do ambulancie, kde nejakej vyhorenej sestre budem musieť vysvetľovať, čo potrebujem. Kde nejaký neosobný lekár povie ďalšie frázy a slová, možno navrhne riešenie, za ktorým budem musieť ísť do ďalších dverí, za ďalšou otrávenou sestrou...
A desí ma, že keď sa vyrieši toto, príde niečo ďalšie.
Lebo moje telo starne, nemá estrogén, nemá kolagén, nemá "šťavu".
Len tak existuje.
Takto sa teraz cítim.
A vieš, čo je ešte ťažké?
Že som v tom tentokrát sama.
Že už sú všetci unavení.
Že to nemám komu povedať.
Že neviem, ako povedať môjmu mužovi, že nielen, že mám hrudník s jedným prsom, ale mám "ženskosť" 60 ročnej ženy.
Toto sú také brutálne údery.
Toto sa nedá napraviť mojim "veď robím veci správne".
Estrogén nenahradím dobrým mindsetom .
Kolagén nevyrobím silou duše.
Ako zdravotník viem, čo je prolaps. Viem že má aj riešenie.
Ale viem zároveň, čo obnáša cesta pacienta od podozrenia k diagnóze a k riešeniu.
A je tiež rozdiel v tom, vedieť niečo z teórie a prežívať to na vlastnom tele.
A toto ma vtedy zlomilo. A poriadne.
Lebo pri vyslovení toho slova som mala pocit, že už načisto prichádzam o posledný kúsok ženskosti. Že už mi nezostalo nič.
Keď sa prolaps nakoniec nepotvrdil, uľavilo sa mi. Nie preto, že by zrazu bolo všetko vyriešené. Bolesť , suchosť aj diskomfort ostali. Ale zase som sa cítila ako obyčajná žena a nie pacientka s ďalšou diagnózou v poradí.
Čo mi behá hlavou?
Únava.
Nikto mi na začiatku tejto cesty nepovedal, že remisia je aj únava. Že všetko dosiahnuté, je niečím výkupené.
Rozčarovanie.
Z toho, že si povieš, kurva, čo zase?!
Z toho, že tvoje telo zostalo zdevastované a vyžaduje si neustále zásahy a opravy, aby vôbec fungovalo.
Zahanbenie.
Lebo si potom povieš, že "...tie baby, čo majú metastázy, by ti vedeli rozprávať o vďačnosti. Nemrnči tu kvôli prolapsu..."
Bola som bojovníčka? Vyhrala som?
Alebo som bola iba účastník niečoho, čo som si nevybrala. Bez toho, aby som mala dosah na výsledok?
Väčšina ľudí v procese liečby asi nie je nejaký super hrdinský bojovník.
Sú to len ľudia, ktorým sa niečo stalo.
A potom to nejako nesú.
Lebo veď musia...
Niekedy vzpriamene, niekedy zhrbene...
