Idem dnes napísať text, ktorý asi nebude nejak zvlášť pekný.
Možno sa ani nebude dobre čítať. Nebudú tu asi žiadne vzletné myšlienky ani obohacujúce úvahy.
Budem písať o tom, ako sa cíti žena po amputácii prsníka.
Nie bezprostredne po zákroku, ale neskôr.
Čo sa jej odohráva v hlave po nejakej dobe, keď jej dôjde, že to je naozaj na furt.
Že na tú rekonštrukciu - ktorú jej chirurgovia, onkológovia aj brožúrky a webstránky s optimizmom pripomínali ako možnosť - nakoniec nepôjde. Lebo INÉ chronické diagnózy...
Ľudia, tí odvážnejší, sa ma zvyknú spýtať:
"A protézu/epitézu nenosíš?"
Nie. Nenosím.
Nechcem sa hrať na niečo, čo už nie som.
Na zdravú a peknú ženu.
Cítim sa ako podvodník, keď si ju pchám do podprsenky.
Do takej tej obyčajnej látkovej, tielkovej podprsenky, lebo nemám energiu ani chuť si kupovať podprsenky pre ženy po ablácii.
Predtým som rada nosila pekné a dobre padnúce podprsenky, smelo som za ne dala aj slušnú sumu.
Teraz si vravím "Načo?"
Načo si mám kupovať podprsenky za 60-80€ a strkať do nich umelé prso?
Koho mám oklamať?
Seba? Môjho muža? Ľudí v električke?
A potom je tu ešte ďalší dôvod.
Keď nemám epitezu, vidno to.
Že som stratila prsník.
Získavam tým aspoň aké-také ospravedlnenie.
Za to ako vyzerám.
Nech ľudia vidia a vedia, prečo vyzerám inak.
Prečo som pribrala.
Prečo mám všetok tuk sveta na brade a bruchu.
Prečo tá večne unavená tvár a oči bez iskry.
Rakovina je moje ospravedlnenie.
Brnenie.
Alebo akási výhovorka, ktorú predkladám svetu, keď nevládzem byť vtipná, pekná a "v pohode".
Niekedy mám chuť si dať na čelo papier s textom:
"Som tlstá a škaredá.
Ale mám na to dôvod!
Viete, ja som mala rakovinu a som po liečbe.
Hodnoťte ma prosim v tomto kontexte.
Za pochopenie ďakujem."
A tak si tu existujem.
V akejsi zvláštnej šedej zóne, medzi
"zvládla to, chudera"
a
"už by aj mohla vyzerať lepšie, nie?"
S telom, ktoré sa stále mení. S psychikou, ktorá to celé vstrebáva a za pochodu musí spracovávať.
Na emočnej a hormonálnej hojdačke,
kde si raz "bože môj, aká som úžasne silná" a inokedy "pomoc, život bolí!"
.
.
.
