Nie, nemám preklep v nadpise.
„ Ako sa máš? “ totiž často býva otázka, ktorá ma dostáva do úzkych.
Je to otázka, ktorá si žiada jednoduchú a kladnú odpoveď, nie rozvláčnu a náročnú realitu.
A ja mám niekedy chuť odpovedať:
„Máš hodinku-dve času, pevné nervy a chuť počúvať ma?"
Ale najčastejšie, vlastne takmer vždy, poviem len:
„Dobre. Dobre sa mám. Ďakujem."
K tomu obligátny úsmev.
Prečo?
Ľudia sa často nepýtajú preto, aby počuli pravdu. Pýtajú sa, aby si overili svoj vlastný scenár, v ktorom je všetko už vyriešené, vyliečené, zabudnuté. V ktorom je rakovina minulosť.
Poviem "Dobre", lebo viem, že väčšina ľudí nečaká inú odpoveď.
Čaká potvrdenie. Pre seba. Pre svoj pokoj.
Ľudia, chcú počuť: „Ale áno, už som to zvládla. Už som zdravá."
Chcú počuť niečo ľahké, niečo čo im neprinesie chmáry a vrásky z premýšľania na celý ďalší deň. Niečo, čo ich uistí, že život je fér a že všetko sa vždy nejako vyrieši.
Že sa všetko skončilo dobre, happyendom. Skoro ako v reklamných spotoch, kde má ešte aj tá rakovina ružový filter.
Áno, ja viem, že to nie je vôbec o tom, že by ľudia boli bezcitní chrapúni. Skôr naopak, často práve tí citliví nechcú počuť ťažké veci, lebo ich to zasiahne a rozladí.
A nie každý má silu ponoriť sa do cudzej bolesti.
A tak sa radšej spýtajú s nádejou v hlase: „Už dobre, nie?“
Ako keby tým chceli nielen mňa, ale aj seba uistiť, že svet je ešte stále bezpečné miesto.
"Ako sa máš?“ je preto otázka, ktorá má pre mňa váhu – nie preto, že by som na ňu nevedela odpovedať. Ale preto, že viem, čo sa odo mňa čaká.
Čaká sa pokoj. Odhodlanie. Silná žena.
Preto sa niektoré odpovede nezmestia do jednoduchej spoločenskej small-talkovej škatuľky.
Lebo áno, mám vlasy, usmievam sa a chodím do práce.
Ale mám aj návaly, bolesti kĺbov, stuhnutosť a ekzém, ktorý štípe až sa mi chce hrešiť.
Mám plný kalendár kontrol u rôznych špecialistov a plnú krabicu liekov, ktoré bežne užívajú ľudia v dôchodkovom veku.
Nie je to vidno. A to je na tom možno to najzradnejšie.
Nie je vidno moje ranné rozhodovanie či sa najskôr na posteli posadím a potom nejako vstanem alebo sa z nej rovno zgúľam a potom (možno) postavím. Nie je vidno, ako presviedčam telo, že dnes to nejako zvládneme.
Nikto asi nepočíta, koľkokrát denne si premyslím, či môžem zjesť to, čo som uvarila rodine, alebo si radšej ušetrím niekoľko ďalších dní nepohody a bolestí brucha.
A málokto tuší, koľko vrstiev má môj úsmev, ktorým odpovedám na tú otázku: „Ako sa máš?“
A tak sa stane to, čo takmer vždy:
„Dobre“, ideme ďalej, všetci sú spokojní.
Poviem pravdu, a zrazu je trápne ticho.
A ja to úplne chápem. Nie je to preto, že by ma ľudia nechceli počuť. Ale preto, že nevedia, ako naložiť s tým počutým.
Nečakám, že teraz sa každý stane terapeutom. Len by bolo super, keby otázka „Ako sa máš?“ nebola iba fráza.
Keby otvárala dvere do priestoru, kde sa môže odpovedať rôzne.
Aj s bolesťou.
Aj s humorom.
Aj s pravdivou a úprimnou vetou: „Dnes to je dosť na prd, ale žijem.“
