Nedávno, keď som v kúpeľni prechádzala okolo zrkadla, zachytila som vlastný bleskový, periférny pohľad. Zastavila som sa až o dva kroky ďalej, kým môj mozog stihol spracovať to, čo videl.
Vrátim sa späť. Pozriem sa doň znova a v tom tichu mi v hlave zaznie:
"Takto som si to nepredstavovala."
Posledné obdobie sa málo pozerám do zrkadla.
Nie preto, že som šedivá.
Nie preto, že som pribrala.
Ani tá pleť, ktorá za rok zostarla snáď skôr, "než řekneš švec", nie je hlavným vinníkom.
Bolí to, lebo je tam unavená žena.
Má smutné oči.
Hľadám v tom zrkadle seba a zatiaľ vidím len ženu, ktorá akoby preskočila dekádu.
Toto som ja? V tom čudnom tele?
Pozriem do toho zrkadla znova.
Sledujem, ako koža na mojom krku stráca elasticitu. Vytrhnem si z okolia spánkov asi 15 šedivých vlasov, a potom to vzdám, lebo ich je milión a už sa mi nechce...
"Takto som si to nepredstavovala"...poviem odrazu v zrkadle.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že najväčšia trauma sa skrýva v tej jazve na mojom hrudníku. Tá by mohla stelesňovať stratu a smútok. Ale ono to tak nie je.
A ja sa snažím sformulovať ten zvláštny a ťažko vysvetliteľný pocit, že tou "hlavnou tragédiou" vlastne nie je samotná mastektómia, ale to, o čo ma choroba a následná liečba pripravili.
V tom zrkadle vidím stopy všetkej tej únavy. Dopady toxicity, ktoré sa do mňa zažrali...
Namiesto normálneho starnutia prišiel akýsi chemický "shutdown". To, čo sa malo diať niekoľko rokov postupne, sa udialo vynútene a naraz. Bez prípravy.
Keď si po sebe čítam a odstupom svoje texty, vidím tú červenú niť:
Ja nepíšem o rakovine.
Ja píšem o žene, ktorá hľadá svoju identitu.
