Progresívne Slovensko vyzýva kabinet, aby si získal dôveru parlamentu, alebo odstúpil. Slovensko stojí na hrane. Dlh rastie, verejná dôvera klesá a vláda stále predstiera, že je všetko v poriadku. Progresívne Slovensko upozorňuje: kabinet síce formálne pri moci zostáva, ale politicky je mŕtvy.
Podľa opozície prekročenie hranice 60 % HDP, zákonom stanoveného limitu pre štátny dlh nie je len číslo v tabuľke. Je to jasný signál: vláda má povinnosť konať. Formálna väčšina v parlamente nestačí, ak občania prestávajú veriť, že vláda dokáže štát efektívne riadiť.
Dlhová hranica a ústavný zákon
Opozícia sa odvoláva na zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý stanovuje: Ak hrubý dlh štátu prekročí 60 % HDP, vláda je povinná predložiť Národnej rade SR plán opatrení na jeho stabilizáciu a vysvetliť dôvody prekročenia. Zákon zároveň umožňuje, že pri ďalšom raste dlhu môžu poslanci iniciovať diskusiu o vyslovení dôvery vláde, hoci prekročenie 60 % automaticky nepodmieňuje pád kabinetu.
Dlh 70 % HDP – čo to naozaj znamená
Hrubý dlh predstavuje všetko, čo si štát požičal, a HDP je ročný výnos krajiny.
70 % HDP = ak by Slovensko splatilo celý dlh naraz, muselo by využiť takmer 7 z 10 eur, ktoré zarobí za rok. Zvyšné tri eurá by ostali na platy učiteľov, lekárov, dôchodky, cesty, nemocnice…
Vyšší dlh znamená drahšie pôžičky, hrozbu vyšších daní a škrty vo výdavkoch. 70 % HDP je hranica, pri ktorej už nemôžeme hovoriť o zanedbateľných rizikách. Každý deň, keď sa problémy ignorujú, platíme my, dnes aj budúce generácie.
Vláda formálne legitímna, politicky mŕtva
Hoci vláda má stále väčšinu v parlamente, verejná dôvera sa rúca. PS kritizuje:
konfliktnú politickú kultúru,
rozhodnutia, ktoré zhoršujú životy občanov,
absenciu jasnej vízie konsolidácie rozpočtu.
Vláda musí konať alebo odstúpiť. Každý deň odkladania riešení rastú dlhy aj nedôvera. To už nie je len číslo v tabuľke, je to otázka zodpovednosti, stability a dôveryhodnosti štátu.
Dokedy nás ešte budú klamať?
Každý deň, keď sa predstieranie moci maskuje ako riadenie štátu, platíme všetci: a to nielen peniazmi, ale aj stratou dôvery v politiku a budúcnosť krajiny.
