Motor dunel pod nohami pravidelne ako tlkot srdca. Nočná cesta bola prázdna a biele čiary mizli pod kolesami rýchlejšie, než človek stíhal myslieť. Pri starej pumpe sa zastavil len kvôli cigaretám a tichu. Chróm odrážal neónové svetlá a krajina okolo vyzerala nekonečne.
V takých chvíľach človek neverí, že sa niekam vracia. Skôr cíti, že celý život pred niečím uniká, a zároveň niečo hľadá. Pocit slobody, sám seba...
Možno práve preto si motorkári rozumejú aj bez slov.
Každý z nich totiž pozná ten zvláštny okamih medzi dňom a nocou, vetrom a zvukom motora, keď cesta prestane byť asfaltom a stane sa spoveďou. Ten pocit poznám aj ja...
V Lopeji na Horehroní, sa 16.5. 2026 stretli desiatky motorkárov zo Slovenska, Česka, Poľska aj Maďarska.
Farár požehnal dvojkolesové stroje i európsku Route 66 slovami:
„Revte motorkami v pokoji.“
A znelo to zvláštne krásne.
Nie ako výzva k hluku, ale ako požehnanie slobode.
Tej obyčajnej slobode dospelých ľudí, ktorí si aspoň na pár kilometrov chcú pripomenúť, kým kedysi boli. A stále sú.
Možno aj preto malo silu vidieť, že pri zrode projektu nestojí len nadšenie motorkárov, ale aj snaha niečo reálne vybudovať.
Slovensko totiž patrí medzi krajiny, ktoré stáli pri vzniku európskej Route 66,myšlienky prepájať regióny, podporiť cestovný ruch, malé podniky, bezpečné cestovanie mimo hlavných trás a ukázať krásu miest, okolo ktorých často len prechádzame.
Na trase sú hrady, zámky, kúpele, jaskyne... krajina, na ktorú môžeme byť právom hrdí.
Verím, že regiónu Horehronia, a nielen jemu to pomôže. Prešli sme na motorkách túto trasu už niekoľkokrát. A možno práve preto je dobré občas povedať aj to, že popri všetkom chaose sa dejú na Slovensku aj správne a dobré veci.
Že sa niekedy podarí spojiť ľudí, regióny aj obyčajnú radosť z ciest do projektu, ktorý má dušu.
Svoju motorku prišiel vyvetrať aj minister Rudolf Huliak.
A nech už má človek na politikov akýkoľvek názor, toto bol jeden z tých momentov, keď nešlo o politiku.
Išlo o cestu. Vôňu benzínu, O krajinu. O komunitu. O ľudí.
O pocit, že Slovensko ešte stále vie vytvárať veci, ktoré majú atmosféru aj srdce.
Pretože telá sa vozia na štyroch kolesách.
Ale duše… tie sa odjakživa vozili na dvoch.
A možno raz, niekde medzi horami, dažďom, benzínkou a ďalším východom slnka, človek pochopí, že najdlhšia cesta nikdy neviedla cez Ameriku ani Európu.
Viedla vždy len cez neho samého. V rytme tlkotu jeho srdca.







