Je mi z vás zle. Nie z politiky ako takej. Nie z odlišných názorov. Demokracia je spor, je to zápas argumentov, hodnôt a predstáv o budúcnosti.
Je mi zle z ľahostajnosti. Z toho ticha, ktoré nasleduje po každom ďalšom kroku za čiaru. Máte ešte svedomie? Alebo ste ho odložili spolu s posledným účtom za elektrinu, keď vám niekto povedal, že za všetko môže „Západ“, liberáli, Brusel, sused, ktokoľvek , len nie tí, ktorí tu vládnu? Keď sa dnes rozhoduje o tom, či pomôžeme krajine, ktorá sa bráni agresii, nehovoríme o technickom detaile energetiky. Hovoríme o tom, kým sme. O tom, či Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré si stoja za svojimi záväzkami, alebo medzi tie, ktoré si ich vykladajú podľa aktuálnej politickej potreby.
Premiér Robert Fico vystupuje sebavedomo. Hovorí o tom, čo „prikáže“ a čo „zastaví“. A 23. februára 2026 jeho vláda rozhodla o zastavení režimu núdzových dodávok elektriny na Ukrajinu, ktoré Slovensko dovtedy poskytovalo na stabilizáciu tamojšej energetickej siete. Nie ako technickú úpravu toku megawattov, ale ako politické rozhodnutie s jasným signálom.
Lenže štát nie je premiérova firma a zákon nie je toaletný papier, ktorý možno po použití zahodiť.
Existujú zákony, kompetencie, pravidlá. A tie by mali platiť bez ohľadu na to, kto práve sedí vo vládnej kancelárii. Možno si niekto povie: ide len o elektrinu. Len o megawatty. Len o symbolické gesto. Lenže práve symboly sú v politike silné. Ukazujú smer. A ten smer je znepokojujúci.
Dlhodobo sledujeme, ako sa mení jazyk verejného priestoru. Ako sa z partnerov stávajú nepriatelia. Ako sa z Európskej únie robí strašiak a z autokratických režimov akceptovateľní spoluhráči. Ako sa vojna za našimi hranicami relativizuje a vina sa rozmazáva tak, aby sa stratila.
Nie, Slovensko nie je dokonalé. Nikdy nebolo. Ale roky sme sa snažili byť súčasťou priestoru, kde platia pravidlá, kde sa konflikty riešia diplomaciou a kde solidarita nie je nadávkou. Dnes mám pocit, že sa od toho vzďaľujeme. A najviac ma desí, že veľká časť spoločnosti to sleduje bez odporu. Alebo s potleskom. Možno si poviete, že politika je špinavá a nemá zmysel sa rozčuľovať. Možno si poviete, že „oni všetci sú rovnakí“. Možno vám to je jedno, pokiaľ máte pokoj a relatívnu istotu.
Lenže dejiny sa nepýtajú, či sa nám chcelo reagovať. Raz sa budeme musieť pozrieť späť a odpovedať si na jednoduchú otázku: keď sa lámali hodnoty, kde som stál?
Preto sa nepýtam len vlády. Nepýtam sa len poslancov. Pýtam sa každého, kto to sleduje so založenými rukami. Každého, kto súhlasí. Každého, kto si hovorí, že sa ho to netýka.
Svedomie si nevyžaduje väčšinu v parlamente. Nepotrebuje tlačovku ani stranícke uznesenie. Je to tichý hlas, ktorý sa ozve vždy, keď sa deje nespravodlivosť.
Máte ho ešte?
