Pýtate sa, prečo ich považujem za smutné? Opozičná práca je predsa o inom... Kroj nie je instagramový filter ani rekvizita z marketingového workshopu. Keď sa z neho stane kulisa politickej komunikácie, môže to pôsobiť skôr ako póza než ako úprimný vzťah k tradícii. Autenticita sa totiž nedá obliecť, musí sa žiť. Ja mam totiž pocit, že mnohí politici žijú vo svojej bubline mimo reality.
Kišasoňka z mesta, tak by sa to dalo nazvať, tak to volám ja. Takto nejako pôsobila aj Timrava na dedinčanov, keď sa obliekla do kroja: s určitou dávkou nešikovného šarmu, pozorovaním reality a niekedy pobaveným odstupom. Toto nie je to útok. Je to pohľad zvonka: na pózu, na snahu vyzerať ľudovo.
Zrazu sa z mestských kancelárií zasa vyrojili folklórne víly. Stačí si obliecť kroj, spraviť pár fotiek, pridať dojímavý popis o tradícii a hop, zrodí sa hlas ľudu. Marketing podľa hesla: keď nevieš, čo povedať, daj si čepiec. OMYL.
Keď sa poslanci z Progresívneho Slovenska (a nielen oni, mám na mysli všetkých ministrov, ministerky aj poslancov) navlečú do krojov, pôsobí to ako workshop s témou Ako sa stať ľudovým za pár hodín. Výšivka, stužka, správny uhol svetla, a z mestského politika je zrazu dcéra kopaníc či syn z Oravy. Autenticita na počkanie.
Lenže kroj nie je kulisa. Nebol navrhnutý pre sociálne siete ani pre PR krízovú komunikáciu. Bol to odev každodenného života: práce, ktorá bolela, dní, ktoré neboli romantické, ale tvrdé. Niesol pot a mozole, nie mediálnu stratégiu. Neobliekal sa iba preto, aby vytváral dojem, ale preto, že patril k svetu, v ktorom ľudia žili.
Predstava, že si niekto oblečie vyšívanú blúzku a zrazu rozumie obyčajným ľuďom je asi taká presvedčivá, ako keď si niekto nasadí kovbojský klobúk a čaká, že je z neho kovboj. Realita sa totiž nezakrýva krojmi,
To neznamená, že tradícia nemá miesto vo verejnom priestore. Práve naopak. Má obrovskú hodnotu. No rešpekt k nej sa neprejavuje pózou, ale porozumením. Nie fotografiou, ale činmi. Nie symbolom, ale obsahom.
Ľudia dnes nepotrebujú folklórne divadlo. Prevleky. A už vôbec nepotrebujú masky. Potrebujú jasné postoje, odvahu pomenovať problémy a zrozumiteľnú reč.
Menej kostýmov, viac konzistentnosti.
Menej výšivky a čipiek, viac konkrétnych riešení.
Lebo aj keď si oblečieš kroj, stále rozhoduje to, čo hovoríš, a čo robíš.
Tak sa vás pýtam:
Viete vôbec, ako ťažko sa dnes žije ľudom na Slovensku?
