Svet sa v Davose opäť pozeral na jednu osobu. Čakalo sa na Donalda Trumpa, na jeho slová, gestá, signály napätia a neistoty. Ale v hluku veľkých mien zaznel aj tichší, pokojnejší hlas, a práve preto o to pravdivejší.
Prejav kanadského premiéra Marka Carneyho nebol o šokovaní publika ani o hľadaní potlesku. Bol to prejav, ktorý pomenoval realitu takú, aká je, bez ilúzií, bez útechy. A presne preto patrí k najsilnejším momentom tohtoročného Davosu.
Carney otvorene povedal to, čo si mnohí nechcú pripustiť: tzv. pravidlami založený medzinárodný poriadok sa rozpadá. Nie pomaly, nie nenápadne, ale pred našimi očami. Žijeme v ilúzii, že staré istoty ešte platia, že zmluvy, aliancie a pravidlá nás automaticky ochránia. Svet sa však už riadi inou logikou.
Na túto ilúziu upozornil slovami Václava Havla: „Moc bezmocných“ a varovaním pred žitím v lži. Pred stavom, keď všetci vieme, že systém nefunguje, no napriek tomu sa tvárime, že funguje, lebo je to pohodlnejšie, menej bolestivé, menej riskantné. Lenže život v lži má vždy svoju cenu.
Carney pomenoval realitu dneška: veľmoci sa vracajú k sile a nátlaku, k ekonomickým zbraniam, k vydieraniu a agresívnej diplomacii. Pravidlá ustupujú moci. Menšie krajiny už nemôžu čakať, že niekto iný ich automaticky ochráni.
Ak nie sme pri stole, sme na jedálnom lístku.
Nie je to cynizmus. Je to triezve pomenovanie sveta, v ktorom žijeme. Sveta, kde spolupráca nie je samozrejmosť, ale voľba. Kde hodnoty neprežijú samy od seba, ale len vtedy, ak ich aktívne budeme brániť.
Aj my v Európe, a osobitne na Slovensku, si musíme položiť nepríjemnú otázku: nežijeme stále vo svete včerajška? Neutešujeme sa tým, že staré rámce nás ochránia, aj keď vidíme, že sa trhajú? Nezvykli sme si príliš na komfort ilúzií?
Popri Trumpových prejavoch otvorenej nevraživosti voči Európe, na ktorých sa, mimochodom, zhodol aj náš premiér, znie Carneyho hlas ako pripomienka, že existuje aj iný druh líderstva. Líderstvo založené na pravde, zodpovednosti a odvahe povedať ľuďom aj nepríjemné veci.
Maminka mi hovorievala: vždy hovor pravdu a neboj sa. V politike to platí dvojnásobne. Pravda sama o sebe nestačí. Podľa pravdy treba konať. Skutočná sila, jednotlivcov aj spoločností, sa začína ochotou žiť v pravde.
Carneyho prejav neponúkol jednoduché riešenia. Ponúkol niečo dôležitejšie: odmietnutie lži, že všetko je v poriadku. V dnešnom svete je to možno ten najodvážnejší politický čin.
Nie je to výzva na komfortnú nádej. Nie je to výzva na ilúziu, že všetko bude v poriadku. Je to výzva prestať sa vyhovárať.
Prestať mlčať.
Prestať sa skrývať.
Prestať sa spoliehať na to, že niekto iný vyrieši naše problémy.
