Dnes 19.7. 2025 popoludní, sa skončil v časti obce Látky – Čechánky viac ako 40-kilometrový pochod za spravodlivé rozhodovanie o plánovanej prečerpávacej vodnej elektrárni Málinec. Počas dvoch dní prešlo viac ako 120 účastníkov trasu zo Slatinky cez Zvolenskú Slatinu, Vígľaš, Detvu až do Hriňovej a následne do Čechánok. Niesli so sebou nielen transparenty, ale aj otázky: kedy sa konečne prestane o našich regiónoch rozhodovať bez nás?
Pochod organizovala iniciatíva Zelená väčšina, s cieľom upozorniť na riziká, ktoré podľa nej projekt PVE Málinec prináša. V každej obci, kde sa zastavili, sa stretli s miestnymi poslancami, starostami, gazdami, mladými aj staršími. Táto aktivita však nebola len symbolickým gestom. Bola to výstraha.
Ak vláda plánuje zásadný zásah do krajiny, ktorá je domovom mnohých ľudí a živočíchov, musí to robiť transparentne a s rešpektom. Minister životného prostredia Tomáš Taraba (SNS) tvrdí, že projekt má ekonomický a energetický zmysel. S podporou starostov 17 obcí, vrátane obce Málinec a Látky, podpísalo ministerstvo dohodu o spolupráci. Tvrdia, že výstavba prinesie nové pracovné miesta, stabilitu siete a regionálny rozvoj. Ale pýta sa niekto, čo na to hovoria ľudia, ktorým hrozí, že dôjde k zaplaveniu ich majetku? Že zdroj ich pitnej vody bude ohrozený? Že ich obec a krajina sa zmení na priemyselný objekt?
História, ktorá sa opakuje
Prípad PVE Málinec nie je prvým pokusom „zhora“ rozhodnúť o budúcnosti podpolianskeho regiónu. Obec Slatinka, z ktorej pochod vyrazil, má podobnú skúsenosť, desaťročia bojovala proti výstavbe priehrady, ktorá by obec doslova vymazala z mapy. Zastavili to len vďaka vytrvalosti miestnych ľudí a občianskej spoločnosti. A aj dnes máme do činenia s podobným príbehom. Projekt sľubuje výhody, ale skrýva riziká. A práve o tých rizikách by sa malo hovoriť. Otvorene. S faktami. A hlavne s ľuďmi, ktorých sa to týka. Klimatická kríza totiž nesmie byť zámienkou pre aroganciu moci. Áno, klimatická zmena je realitou. Slovensko potrebuje energetickú stabilitu. Musíme investovať do obnoviteľných zdrojov. Ale nemôžeme pri tom obetovať ľudí, prírodu a dôveru verejnosti v spravodlivosť systému.
Ak sa má niečo takéto postaviť, musí to byť:
opodstatnené,
verejne obhájené,
a čo najšetrnejšie k životnému prostrediu.
...lebo krajina, kde sa stratí dôvera, už nikdy nebude celkom domovom.
Krajina Podpoľania je viac než len miesto, je to pamäť, vzťah, korene. A tie sa nedajú nahradiť ani betónom, ani sľubmi o „lepšej budúcnosti“. Je to zem, ktorá si pamätá aj pot starých otcov a stále vonia senom, kde ticho hôr lieči rany a kde pramene poznajú mená svojich ľudí. To nie je len priestor na výstavbu, to je kraj srdca.
Ak štát nechce čeliť ďalšiemu odporu, musí sa prestať pozerať na obyvateľov ako na prekážku. Nie sú prekážkou. Sú súčasťou riešenia.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Povedaní slovami básnika.
Na misky váh dajme pre a proti, aby ľudia neronili horké slzy na mieste, ktoré celý život nazývali domovom.
