Povedali ste nahlas to, čo ostatní len vystrašene šepkali v kúte? Ak áno, pravdepodobne presne poznáte tú pachuť, keď sa to celé obrátilo proti vám.
Odvaha, za ktorú sa platí
V našej spoločnosti totiž platí zvrátené pravidlo: kto kričí, že sa ubližuje, ten je za rušivý element. Dav sa okamžite stiahne. Ľudia sú vo svojej podstate často len vystrašené stádo a pohodlní sebci, ktorých zaujíma hlavne to, aby sa to netýkalo ich. Hrajú hru na mŕtvych chrobákov, lebo veď: kto nič nerobí, nič nepokazí.
Lenže ticho nie je neutralita. Ticho je súhlas.
Stačí sa pozrieť na tragické udalosti, ktoré otriasajú našimi školami, napríklad na prípad v Staškove, kde varovné signály a trestné oznámenia učiteliek kvôli brutálnym útokom na sociálnych sieťach systém jednoducho hodil za hlavu. Spolužiačka Nelka na to upozornila, postavila sa zlu, a zaplatila za to najvyššiu cenu. Kde boli vtedy všetci ostatní?
Zviazaní strachom, zatvorení za oponou alibizmu.
Niektorí sa dnes na internete snažia tento čin ospravedlňovať, či zmierňovať rečami o údajnej šikane útočníka, čo rodina obete rázne odmieta. Ukazuje sa však, ako rýchlo sa šíria dezinformácie, zatiaľ čo inšpekcia bezmocne (a neskoro) odkrýva to, čo bolo jasné od začiatku: zlyhanie tých, ktorí mali chrániť.
Alibizmus na všetkých frontoch
Sme svedkami doby, kedy sa inštitúcie chránia navzájom, a občan je na to sám. Keď sa ozvete vy, zrazu ste prehnane citliví, robíte paniku, kazíte štatistiky. Agresor získa pocit beztrestnosti a terčom sa stávate vy, lebo ste vybočili z radu poslušných oviec.
A hoci sa hovorí, že „na každom šprochu je pravdy trochu“, v takýchto extrémnych situáciách to neplatí. Snaha hľadať výhovorky pre chladnokrvnú brutalitu sú len tichým spolupáchateľstvom.
Skutočným problémom je hrozivé rodinné zázemie, závislosti, väzenie a najmä úplne ignorované varovné signály inštitúcií, ktoré mali konať omnoho skôr.
Dokedy budeme tolerovať túto spoločenskú skazu, kde sa statočnosť trestá a zbabelosť sa povýšila na normu?
Pýtam sa vás: Kde je tá hranica, kedy prestávame byť ľuďmi a stávame sa len tichými divákmi v hľadisku cudzej tragédie?
Zastali ste sa niekedy niekoho a otočilo sa to proti vám?
Lebo o zle sa neprestane hovoriť len preto, že pred ním zbabelo zatvoríme oči.






