Ľudia radšej mlčia, nie z presvedčenia, ale zo strachu a pohodlnosti. A zatiaľ čo nosorožce vyzerajú silné, tichá konformita mení krajinu… k horšiemu. Mesto je zaplavené nosorožcami...
To je téma hry významného klasika francúzskeho absurdného divadla. Ionescov Nosorožec tu, ukazuje mestečko, kde sa ľudia začnú meniť na nosorožce, varovný obraz totalitnej spoločnosti.
Lenže občas mám pocit, že dnes už to nie je absurdná hra. Nie reportáž z minulosti ani z cudziny. Deje sa to u nás. Na Slovensku. Nie naraz, hlučne a dramaticky, ale potichu, s úsmevom, s racionálnym vysvetlením.
Ľudia čoraz častejšie nehovoria, čo si myslia. Nie preto, že by stratili názor, ale preto, že stratili chuť ho niesť. Je jednoduchšie mlčať. Prikývnuť. Prispôsobiť sa tónu miestnosti. Zmeniť slovník, niekedy aj tvár. A zrazu zostáva len pár ľudí, ktorí sa nezmenili. Vyzerajú čudne. Prehnane zásadovo. Ako prekážka plynulosti.
Ak Nosorožca nepoznáte: pokojné mestečko, ľudia sa začnú meniť na nosorožce. Nie násilím, dobrovoľne. Jedni hovoria: „Je to prirodzené.“ Iní: „Netreba sa tomu brániť.“ Ďalší: „Odpor je nebezpečný.“ A nakoniec zostáva jediný človek, ktorý sa nezmení. Nie hrdina, ale človek, ktorý si odmietne klamať.
Na Slovensku dnes nežijeme v krajine, ktorá sa bojí nosorožcov. Žijeme v krajine, kde sa nosorožectvo stalo politickou normou
Máme nosorožce z presvedčenia. Voličov aj politikov, ktorí úprimne veria, že demokracia je brzda, zákon prekážka a pravda vec názoru. Ktorí veria konšpiráciám nielen napriek moci, ale vďaka nej. Politika im ponúka jednoduchý svet: my a oni, vlastenci a nepriatelia, národ a zradcovia. Stačí kričať dosť nahlas a fakty sa rozutekajú.
A potom máme nosorožce z kalkulácie. Tých je viac. Sú chrbtovou kosťou systému. Sedia v štátnej správe, v dozorných radách, v kultúrnych inštitúciách, na úradoch, v radách a komisiách. Vedia, že niečo je zlé. Vedia, že to raz skončí. Ale dovtedy sa oplatí mlčať. Podpísať. Prikývnuť. Nevyčnievať. Nosorožec z kalkulácie nehuláka. On zabezpečuje, aby hulákajúci mali kde stáť.
Dnešná politická moc už nepotrebuje presviedčať. Testuje mieru poslušnosti. Skúša, čo všetko prejde. Koľko mlčania znesieme. Koľko inštitúcií sa ohne, kým sa niekto ozve. A zakaždým, keď sa neozve nikto, systém si zapamätá: dá sa ísť ďalej.
Presne takto sa znosorožieva. Nie jedným zákonom. Nie jedným rozhodnutím. Ale sériou malých ústupkov, ktoré si každý pred sebou ospravedlní. Veď nejde o mňa. Veď ide len o funkciu. Veď veď veď...
A potom sa zrazu čudujeme, že zostáva len pár ľudí, ktorí sa nezmenili. Vyzerajú smiešne. Prehnane zásadovo. Neprakticky. Sú označovaní za extrém, problém, brzdu. V skutočnosti sú posledným dôkazom, že systém ešte nie je úplný.
Nosorožec nám nepripomína, že zlo je hlasné. To vieme. Pripomína nám, že konformita je tichá. Najnebezpečnejší nie je fanatik, ale úradník, ktorý sa prestane pýtať. Novinár, ktorý si povie: „Teraz nie je vhodný čas.“ Občan, ktorý uverí, že politika sa ho netýka.
Tento príbeh je krutý, ale krásny práve tým, že ukazuje, ako málo stačí, aby sa systém cítil ohrozený. Stačí jeden človek, ktorý povie nie, bez veľkých slov, bez pózy, bez hrdinstva. Len preto, že ešte vie, kým je.
Slovensko dnes nestojí pred otázkou, kto vyhrá voľby. Stojí pred otázkou, koľko nosorožcov ešte potrebuje, aby sa mlčanie stalo trvalým stavom. A koľko ľudí je ochotných zostať ľuďmi, aj keď je to nepohodlné, riskantné a osamelé.
Nosorožce vždy vyzerajú silné. Ale systém, ktorý sa bojí jednotlivca, je už slabý. A slabé systémy padajú presne v momente, keď si myslia, že sú večné.
V Činohre SND hrajú v sezóne 2026 Ionescovho Nosorožca. Hru, ktorú sme kedysi čítali ako varovanie z minulého storočia, dnes už metafora nefunguje.
Dnes je to opis stavu Slovenska.
Choďte si ju pozrieť ako memento.
Memento mori.
Esse quam videri.
