V stredu 29. apríla 2026 uplynie 30 rokov od vraždy . Udalosti, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín, nie len ako tragédia, ale ako symbol. Symbol otázok, na ktoré dodnes neexistujú uspokojivé odpovede.
Pamäť národa si neuchováva len fakty. Uchováva si momenty
Jedným z nich je stretnutie s vtedajším premiérom . Tri roky po vražde svojho syna k nemu pristúpila s kyticou bielych karafiátov, ktorú vzala z jeho hrobu. Pozrela sa mu priamo do očí a položila otázku, ktorá dodnes mrazí: „Prečo ste mi dali zavraždiť syna?“ Nebola to len otázka jednej matky. Bol to výkrik nedôvery voči štátu, ktorý mal chrániť, a zlyhal.
Švajčiarsky dramatik napísal vetu, ktorá sa dnes číta až nepríjemne presne:
„Spravodlivosť je vlak, ktorý vždy príde neskoro.“
Na Slovensku sa zdá, že tento vlak nielen mešká. Akoby ani nebol na ceste.
Tridsať rokov je dlhá doba. Dlhšia než jedna generácia. Dosť dlhá na to, aby sa pravda objasnila, aby zodpovední niesli následky, aby sa dôvera obnovila. A predsa, pre mnohých ľudí sa nestalo ani jedno. Prípad Róberta Remiáša sa stal symbolom hlbšieho problému. Nie len jedného zločinu, ale systému, v ktorom sa spravodlivosť javí ako selektívna.
Vzniká pocit, že zákon dopadá tvrdo na slabších, zatiaľ čo mocní mu dokážu uniknúť.
Že pravidlá neplatia rovnako pre všetkých.
Že spravodlivosť nie je slepá, len si vyberá.
Možno je to len pocit.
Možno nie.
Ale práve tento pocit rozkladá dôveru v štát viac než akékoľvek čísla či štatistiky.
Ak má spoločnosť fungovať, potrebuje veriť, že spravodlivosť existuje. Nie na papieri, ale v realite.
Bez tejto viery sa z práva stáva formalita a z inštitúcií prázdne štruktúry. Výročia, ako je toto, by nemali byť len pietnou spomienkou. Mali by byť aj zrkadlom.
Zrkadlom toho, kde sme, a kam sme sa (ne)posunuli.
Otázka dnes nestojí len tak, či spravodlivosť mešká.
Otázka znie:
Koľko času ešte potrebuje, aby vôbec prišla?
