A tak tu sedíme v roku 2026, kde politika už nie je politika, ani úplne divadlo, skôr nekonečný seriál bez finále, kde každý diel končí tým, že všetko je inak, ale nikto presne nevysvetlí ako. A internet? Ten už dávno žije vlastným životom. A vyrába si vlastné scenáre.
Najnovší diel politického seriálu obsahuje všetko: výlety do Moskvy, hrdé čierne ovce EÚ, aj pocit, že dejiny sa dnes píšu hlavne v statusoch medzi rannou kávičkou a večerným pohoršením.
Podľa Ľuboša Blaha sme vraj čierne ovce Európskej únie, a ešte na to máme byť hrdí. Lebo čo je dnes lepšie než byť rebelom proti všetkým?
Možno je to celé jednoduchšie. Možno sme naozaj len čierne ovce. Ale možno je problém v tom, že každý chce byť pastierom, a nikomu sa nechce byť v stáde.
A teraz prichádza tá časť, ktorú by človek kedysi zaradil medzi krčmové reči. Lenže dnes sa z nich stávajú titulky.
Internetom sa šíri všeličo. Napríklad aj to, že poľský exminister Zbigniew Ziobro mal po získaní azylu v Maďarsku nakoniec odísť až do USA. Keď tam už nevládne Orbán. Ľudia sa pýtajú, ako sa tam dostal, keď mu poľské úrady údajne zrušili pas.
Jedna pani povedala, druhá zdieľala a tretí už z toho skladá geopolitický thriller.
A aby toho nebolo málo, objavila sa aj ďalšia legenda politického folklóru.
Vraj počas hlasovania o väzobnom stíhaní Roberta Fica malo na hraniciach čakať pripravené auto. Aspoň to tvrdil maďarský politik, už premiér Péter Magyar, podľa ktorého mal byť pripravený „plán úniku“, ak by hlasovanie dopadlo zle. Dôkazy nikto nevidel, ale internet už dávno nepotrebuje dôkazy, stačí dobrý príbeh.
A potom je tu kapitola menom Romana Tabak.
Faktom je, že v máji 2022 sa pri hlasovaní o vydaní Fica do väzby nezúčastnila hlasovania. Faktom je aj to, že chýbali presne dva hlasy. Po hlasovaní ju vylúčili z poslaneckého klubu OĽaNO.
No a zvyšok? Ten už patrí internetovým detektívom. Jedni hovoria, že to bola náhoda. Druhí tvrdia, že nič nie je náhoda. Tretí sú presvedčení, že „húska z poľa“ vôbec nie je taká jednoduchá, ako sa tvári.
A medzitým sa po sociálnych sieťach šíria ďalšie scenáre. Vraj už existuje plán A, plán B, aj plán C. Raz sa hovorí o budúcom azyle v Rusku, inokedy o dvojníkoch, teda dvojníčkach v USA, zákulisných dohodách alebo o tom, že „aj tí najvyšší už vraj vedia, že je zle“. Človek už ani nevie, či číta politický komentár alebo trailer na nový Netflix seriál.
Isté je len jedno: dnešná politika funguje hlavne na emóciách. Čím väčšie pobúrenie, tým väčší dosah. Čím väčší chaos, tým silnejší pocit, že sa deje niečo obrovské.
A tak sa zahraničná politika nerobí cez diplomaciu, ale cez algoritmus. Namiesto argumentov prichádzajú statusy, namiesto riešení urážky a namiesto pokoja permanentný pocit krízy.
A občan? Ten zatiaľ rieši ceny potravín, hypotéky a účty za energie, zatiaľ čo nad jeho hlavou lietajú legendy o útekoch, sprisahaniach a pripravených kufroch.
Takto sa dnes krúti verejnou mienkou.
Pardon. Psom.
Vlastne strachom.
