Priatelia, muzikanti a hudbu milujúci,
moje ďalšie príbehy budú o hudbe a veciach okolo toho. Smutné aj veselé. Niekedy len poučné. Dlho som v tom, mám o čom písať. A je len na vás, či vás to zaujme.
Takže o hudbe. Ktorú, aj keď som bubeník, vnímam predovšetkým ako melódiu.
Už Rousseau v dávnych časoch napísal, že v hudbe prevláda melódia, lebo tá pramení priamo z vášne. Harmónie to len doplňujú.
Poslednú dobu akoby tej melódie bolo stále menej. Nečudo, veď z tých dvanástich tónov treba poskladať nové a nové piesne. Čo sa darí – aspoň podľa mňa – stále menej. Všímam si to aj u takých „klasikov“, ako sú Paul Mc Cartney a Elton John. Občas vyjdú s nejakými novinkami, ktoré ale nedosahujú úroveň ich slávnej éry. Asi nenachádzajú tie správne tóny, ktoré akoby sa už minuli.
No hudba je pre mňa predovšetkým živé hranie.
Hrať muziku... je opojné. Bárskde.
Hral som už na školskej chodbe, v dedinskom kulturáku, v pajzloch aj v luxusných hoteloch, striptízových baroch, na lodi, pri tenisovom kurte, na vlečke traktora, na vode na plávajúcom pódiu, v stanoch, v dielni, aj medzi krosnami, v telocvični, na dvore na pustej zemi, pri jazere, na pláži, pri cieli maratónskeho behu, v prepychovom kasíne, v kostole, v knižnici, v preplnenom hypermarkete, v koncertnej sále, v rôznych kluboch aj kultovom „véčku“ ale aj na „B“ (žiaľ len tam) stejdži džezákov v slávnom „kedysibol“ PKO. A bohvie, kde ešte.
Všade som si to užíval.
Trvá to stále, hoci zo známych dôvodov je teraz toho pomenej. Ako večný optimista však verím, že sa vrátia dobré časy.
Jedna vtipná poučka hovorí: Kým hudba hrá, treba tancovať.
Ja si myslím, že hudba bude hrať vždy.
Skúsme tancovať čo najdlhšie. Zatiaľ sa mi darí...
