Deti v rómskych osadách prestávajú chodiť do školy, a rodí sa tak jedna ďalšia tragédia pre naše človečenstvo. Tragédia ktorá bude časovanou bombou pre našu spoločnosť, a bude si tichučko tikať, aby v pravý čas strelila. Koľko múdrych rečí sa viedlo, koľko obložených chlebíčkov so šunkou sa zjedlo na rôznych seminároch a konferenciách o rómskej problematike? A aký je výsledok? Situácia sa zhoršuje. Nervozita sa stupňuje. A nielen kvôli rýmu poviem, že niekto už na tom i parazituje.
Pokiaľ budú deti v osadách jesť psov, váľať sa v blate a špine, bojovať o potravu s potkanmi a najmä PRESTANÚ chodiť do školy, bude to veľmi, veľmi zle nielen pre ne, ale aj pre nás - majoritnú spoločnosť. A preto znova hľadajme riešenie v múdrych knihách.
V knihách sa píše: „ Keď nepríde Mohamed k hore, musí prísť hora k Mohamedovi..." V našom prípade to znamená, že namiesto obložených chlebíkov v klimatizovaných priestoroch niekde v Bratislave je potrebné dať si pichnúť tetanovku, zopár vakcín proti chorobám, zvýšiť životnú poistku, a ísť skutočne pomáhať, a nie tárať.
Pomáhať tak, že snažiť sa zachrániť aspoň tie deti. Pomáhať tak, že v osadách postavíme mobilné školy, škôlky, denné tábory. V týchto denných táboroch budeme deťom čítať, budeme ich učiť, budú sa tam môcť umyť, najesť. Budú tam v čistom, civilizovanom prostredí, večer síce pôjdu domov, ale s tým, že ráno môžu znova prísť.
Projekt Mobilných škôl /škôlok, jaslí/ v osadách nie je finančne náročný, ako vyžaduje odhodlanie a presvedčenie ľudí tam ísť a pracovať. Štát by mal ľudí motivovať, aby tam šli pracovať napríklad určitým daňovým zvýhodnením, študenti, ktorí by tam odrobili prax, by mali mať prednostne internát a podobne. Štát každým zachráneným dieťaťom z osady, ktoré sa vymaní z toho prostredia a začne žiť normálny život, len a len získa. My všetci tým získame.
Nenechajme tie deti jesť psov, a zapísať fenotypovú informáciu, že život v osade je to, čo ich čaká a neminie. Presvedčme ich, že bojovať, snažiť sa, učiť sa má zmysel.
