Keď sa menia vlády, ale nie pocit, že rozhodujú iní
Na Slovensku existuje zvláštny politický paradox. Vlády sa menia, strany vznikajú a zanikajú, premiéri odchádzajú a vracajú sa, no časť verejnosti má stále pocit, že pod povrchom rozhodujú tí istí ľudia.
Eduard Chmelár tento pocit povýšil na politickú tézu. Tvrdí, že Slovensko už dávno nie je skutočnou demokraciou, ale oligarchickým systémom. Politici sa podľa tejto predstavy striedajú, no veľké ekonomické záujmy zostávajú. Menia sa figúrky, nie šachovnica.
Nie je to nová myšlienka. Už po vypuknutí Gorily Chmelár tvrdil, že problém nemožno zúžiť na jednu stranu alebo jednu vládu. Podľa neho si veľký kapitál vytvára väzby naprieč politickým spektrom a dokáže prežiť každú zmenu kabinetu.
V jednej zo svojich najtvrdších formulácií dokonca tvrdil, že štát ovláda niekoľko veľkopodnikateľov a finančných skupín a že skutočná moc leží mimo volených inštitúcií.
To znie radikálne.
Otázka však je, či je to aj presné.
Gorila nebola fantázia
Najsilnejším argumentom v Chmelárov prospech zostáva Gorila.
Tá neukázala iba jednotlivé podozrenia z korupcie. Ukázala, aké tesné môžu byť kontakty medzi vrcholovou politikou, privatizáciou a veľkým kapitálom. A túto interpretáciu nenájdeme iba u politických komentátorov.
Politológ Andrej Školkay analyzoval Gorilu ako prípad „partial state capture“, teda čiastočného ovládnutia štátu oligarchickou skupinou.
To je zásadný moment.
Pojem oligarchického vplyvu teda nie je iba nadávka alebo konšpiračná skratka. V slovenskom prostredí má reálny analytický obsah.
Podobne OECD upozorňuje na slabú reguláciu lobingu, nedostatočné mechanizmy kontroly konfliktov záujmov a riziko, že zákonodarný či regulačný proces môžu zachytiť úzke záujmové skupiny.
Bertelsmann Transformation Index ide ešte ďalej a pri Slovensku používa spojenie „state capture by oligarchic interests“ („ovládnutie častí štátu oligarchickými záujmami“).
To všetko dáva Chmelárovi za pravdu v jednej podstatnej veci: ekonomická moc sa môže meniť na politickú moc.
A na Slovensku sa to v konkrétnych prípadoch preukázateľne dialo.
Vplyv však ešte nie je vláda
Práve tu sa však začína problém.
Je veľký rozdiel medzi tvrdením, že oligarchické skupiny majú na štát silný vplyv, a tvrdením, že štát ovládajú.
Prvé je doložené pomerne dobre. Druhé už oveľa menej.
Ak niekto tvrdí, že Slovensko v skutočnosti riadi úzka skupina podnikateľov, musí ukázať viac než kontakty, kauzy či zákulisné stretnutia. Musí vedieť doložiť, že títo aktéri dokážu systematicky presadiť svoje záujmy aj proti vôli volenej vlády, parlamentu alebo verejnosti.
Musí byť viditeľné, že výsledok volieb je v zásade druhoradý.
A práve takýto argument zatiaľ chýba.
Vieme ukázať klientelizmus. Vieme ukázať korupciu. Vieme ukázať netransparentný lobing a prípady state capture. Nevieme však spoľahlivo ukázať, že celý štát dlhodobo riadi stabilná a uzavretá oligarchická skupina.
To je rozdiel medzi presvedčivou kritikou a veľkým systémovým záverom.
Najslabším článkom Chmelárovej tézy sú voľby
Ak by Slovensko bolo oligarchiou v silnom zmysle slova, voľby by síce možno existovali, ale ich význam by bol obmedzený.
Opozícia by mohla vyhrať, ale nedokázala by reálne prevziať moc. Alebo by moc prevzala a následne by zistila, že podstatné rozhodnutia aj tak prijíma niekto iný.
Slovenská realita je komplikovanejšia.
Vlády sa menia. Opozícia sa dostáva k moci. Politické strany dokážu vytlačiť z hry celé generácie konkurentov. Menia sa zákony, personálne obsadenie štátu aj zahraničnopolitická orientácia.
To nie je obraz úplne prázdnych volieb.
Freedom House preto Slovensko aj v roku 2026 klasifikuje ako slobodnú krajinu. Vysoko hodnotí volebné práva, politickú súťaž aj reálnu možnosť opozície dostať sa k moci. Zároveň však upozorňuje na korupciu, tlak na médiá a slabnutie niektorých demokratických mechanizmov. Podobný obraz ponúka V-Dem. Slovensko zaradil medzi krajiny, v ktorých prebieha proces autokratizácie.
To znamená zhoršovanie kvality demokracie. Nie automaticky jej zánik.
Demokracia nemusí byť čistá, aby bola demokraciou
Celý spor možno stojí na nesprávne položenej otázke. Nemusí totiž platiť: buď demokracia, alebo oligarchia. Moderný štát môže byť demokratický a zároveň v ňom môžu existovať veľmi silné oligarchické prvky.
Formálne môže mať každý občan jeden hlas. Reálne však nemá každý rovnaký prístup k ministrovi, poslancovi či regulátorovi. Nie každý dokáže financovať kampaň, zaplatiť tím právnikov, vlastniť veľké médium alebo udržiavať profesionálny lobing. Politická rovnosť na papieri tak môže existovať vedľa obrovskej nerovnosti v skutočnej schopnosti ovplyvňovať rozhodovanie.
A presne tu je Chmelárova kritika najsilnejšia.
Demokracia nie je iba právo raz za štyri roky vhodiť lístok do urny. Je to aj otázka, kto má prístup k moci medzi voľbami.
Chmelár triafa problém, no prestreľuje záver
Nazdávam sa, že Chmelár správne upozorňuje na to, že politika sa neodohráva iba v parlamente. Moc majú médiá, finančné skupiny, veľkí zamestnávatelia, vlastníci kapitálu, profesijné siete aj ľudia s prístupom k rozhodovacím centrám. Správna je aj jeho téza, že výmena vlády automaticky nezničí klientelistické väzby, ktoré vznikali desaťročia.
To všetko stojí za vážnu diskusiu.
Slabšia je však – podľa môjho názoru - predstava, že oligarchovia štát jednoducho ovládajú, že politické strany sú len ich administrátormi alebo že voľby nedokážu nič podstatné zmeniť.
Takéto závery potrebujú oveľa viac argumentov.
Rovnako problematická je Chmelárova širšia predstava, že oligarchia je nevyhnutným produktom kapitalizmu. Kapitalistické demokracie sa totiž dramaticky líšia v miere korupcie, transparentnosti, regulácie lobingu či koncentrácie médií. To znamená, že nerozhoduje iba ekonomický systém. Rozhodujú aj inštitúcie. A tie možno meniť.
Nie oligarchia namiesto demokracie
Najpresnejšie preto nie je povedať, že Slovensko je bezproblémová demokracia.
Nie je.
Rovnako však nie je presné tvrdiť, že demokracia už prestala existovať.
Presnejší opis – podľa môjho súdu - znie inak: Slovensko zostáva demokraciou, ale demokraciou s výraznými oligarchickými a klientelistickými prvkami.
Je to menej úderná veta. Možno aj menej atraktívna pre televíznu diskusiu. Má však jednu výhodu. Lepšie zodpovedá tomu, čo dnes vieme. A zároveň nás núti položiť si omnoho dôležitejšiu otázku než to, akú nálepku dáme režimu.
Koľko politickej moci má na Slovensku občan medzi jednými a druhými voľbami – a koľko jej patrí tým, ktorí majú oveľa viac peňazí, kontaktov a možností ovplyvňovať štát než ostatní?
