Ako sa demokracia stráca medzi voľbami
Film „Maďarsko – laboratórium extrémnej pravice“, ktorý sa nedávno objavil v našom mediálnom priestore, sa venuje politickému vývoju Maďarska a predovšetkým osobe Viktora Orbána, ktorý patrí medzi najvýraznejších a zároveň najkontroverznejších európskych politikov posledných desaťročí. Film sleduje jeho politickú cestu, postupnú premenu strany Fidesz a spôsob, akým sa počas dlhoročného vládnutia zmenil charakter maďarského politického systému. Zároveň sa snaží ukázať, že Maďarsko nie je izolovaným prípadom, ale môže predstavovať určitý vzor pre ďalšie nacionalistické a radikálne pravicové politické sily v Európe.
Divák od začiatku vie, že sleduje dokument s výraznou kritickou perspektívou. To je dôležité mať na pamäti, pretože film neponúka iba chronológiu udalostí. Udalosti interpretuje a spája ich do širšieho príbehu o premene demokratického systému a koncentrácii politickej moci.
Jednou zo zaujímavých tém filmu je politická premena Viktora Orbána. Jeho politická kariéra je komplikovanejšia, než by sa mohlo zdať pri pohľade na jeho politiku. Fidesz vznikol koncom osemdesiatych rokov ako mladé, protikomunistické a pôvodne liberálne hnutie. Orbán sa preslávil ako odporca komunistického režimu a podporovateľ demokratických zmien. Postupom času sa však Fidesz presunul smerom ku konzervativizmu a nacionalizmu.
Zlomovým obdobím bol najmä Orbánov návrat k moci v roku 2010, keď Fidesz získal mimoriadne silné parlamentné postavenie. Film ukazuje, ako vláda túto politickú prevahu využila na rozsiahle zmeny fungovania štátu. Práve táto časť dokumentu patrí medzi jeho najsilnejšie stránky. Film totiž nepredstavuje Orbána iba ako jedného kontroverzného politika, ale ukazuje širší proces budovania politického systému. Pozornosť venuje zmenám zákonov a ústavy, médiám, ekonomickému prostrediu, štátnym inštitúciám a vzťahom medzi politickou a hospodárskou mocou.
Z toho prirodzene vyplýva jedna z najdôležitejších otázok filmu: Kedy sa demokraticky zvolená vláda začína správať nedemokraticky? Demokratický mandát totiž neznamená, že víťaz volieb získava neobmedzenú moc. Demokracia predpokladá aj nezávislosť súdov, slobodu médií, možnosť opozície reálne súťažiť o moc, existenciu kontrolných orgánov a rešpektovanie pravidiel politickej súťaže. Film preto upozorňuje na rozdiel medzi legitímnym získaním moci a spôsobom, akým sa s touto mocou následne zaobchádza.
Významnú časť dokumentu tvorí téma médií. Autori upozorňujú na koncentráciu veľkej časti maďarského mediálneho priestoru v rukách vlastníkov blízkych vláde a na dominantné postavenie provládnych názorov vo významnej časti médií. Moderná politická moc pritom nemusí médiá kontrolovať iba prostredníctvom otvorenej cenzúry. Oveľa nenápadnejším spôsobom môže byť ekonomický tlak, vlastnícke zmeny, rozdeľovanie štátnej reklamy alebo personálna politika vo verejnoprávnych médiách. Kritické médiá môžu naďalej existovať, ale ich schopnosť osloviť porovnateľnú časť spoločnosti môže byť podstatne menšia.
Práve médiá ukazujú, že pri hodnotení demokracie nestačí položiť jednoduchú otázku, či v krajine existuje sloboda slova. Dôležité je aj to, za akých podmienok jednotlivé názory vstupujú do verejného priestoru, kto má prístup k najväčšiemu publiku a do akej miery sa pri komunikácii vládnej politiky využívajú zdroje štátu. Formálna existencia plurality ešte nemusí automaticky znamenať rovnováhu politickej súťaže.
Dôležitým momentom Orbánovej politiky bola migračná kríza v roku 2015. Dokument ukazuje, ako sa migrácia stala jednou z hlavných tém vládnej komunikácie. Orbán vystupoval ako ochranca maďarských hraníc, národnej suverenity a kresťanskej Európy. Spor o migráciu zároveň prehĺbil jeho konflikt s inštitúciami Európskej únie.
Film interpretuje túto politiku najmä ako súčasť populistickej stratégie založenej na vytváraní pocitu ohrozenia. Migranti, Brusel, liberálne elity alebo George Soros sa v rôznych obdobiach objavovali vo vládnej komunikácii ako symboly nepriateľa, pred ktorým má vláda chrániť maďarskú spoločnosť. Politika založená na rozdelení spoločnosti na „nás“ a „ich“ je jedným z charakteristických prvkov populistickej komunikácie.
Orbánov politický úspech však nemožno vysvetliť iba propagandou alebo ovládnutím inštitúcií. Stojí aj na schopnosti vytvoriť zrozumiteľný politický príbeh. Volič dostáva jasnú odpoveď na otázku, kto sme „my“, kto sú „oni“, čo nás ohrozuje a kto nás pred týmto ohrozením dokáže ochrániť. Politika sa potom môže meniť zo súťaže rôznych riešení spoločenských problémov na zápas o identitu a samotné prežitie národa. V stave permanentného ohrozenia sa zároveň jednoduchšie obhajuje predstava silnej vlády, ktorá potrebuje čo najmenej prekážok.
Tu však vyvstáva ďalšia otázka, ktorú by mal film vyvolať aj u slovenského diváka: Prečo bola Orbánova politika pre veľkú časť maďarských voličov atraktívna? Ak chceme pochopiť úspech populistického politika, nestačí analyzovať jeho propagandu. Musíme pochopiť aj ľudí, ktorí ho volia, ich obavy, hodnoty, sociálne skúsenosti a očakávania. Inak riskujeme, že politický fenomén vysvetlíme iba prostredníctvom jeho lídra a nedokážeme pochopiť spoločenské podmienky, ktoré mu umožnili uspieť.
Fidesz sa počas svojej existencie výrazne ideologicky zmenil. Dnešnú Orbánovu politiku možno charakterizovať ako nacionalistickú, konzervatívnu, populistickú a illiberálnu. Možno tiež argumentovať, že v mnohých oblastiach prevzala témy radikálnej pravice. Označiť celý systém jednoducho pojmom „extrémna pravica“ však môžu aj niektorí politológovia považovať za príliš široké. Nie každý konzervatívec je extrémista, nie každý nacionalista je autoritár a nie každá kritika Európskej únie predstavuje útok na demokraciu. Rozlišovanie medzi konzervativizmom, nacionalizmom, populizmom, radikálnou pravicou a autoritárskymi tendenciami umožňuje lepšie pochopiť, čo sa v Maďarsku skutočne odohralo.
Orbán sa napriek tomu stal významným vzorom pre časť európskej pravice. Jeho dôraz na národnú suverenitu, odpor voči migrácii, kritika liberálnych elít, konflikt s Bruselom a obrana tradičných hodnôt nachádzajú odozvu aj za hranicami Maďarska. Film ukazuje Orbánove kontakty s ďalšími európskymi politikmi a stranami a vytvára obraz Budapešti ako jedného z významných centier európskej radikálnej pravice. Orbán však nevytvoril európsky pravicový populizmus. Viaceré radikálne pravicové strany existovali dávno pred jeho nástupom k moci a vyrastali z odlišných historických a národných podmienok. Orbánov význam spočíva skôr v niečom inom: ukázal úspešný model dlhodobého výkonu moci. Dokázal spojiť volebnú popularitu, nacionalistickú politiku, kultúrne konflikty a rozsiahle inštitucionálne zmeny do systému, ktorý fungoval dlhé obdobie.
A práve v tomto bode prestáva byť film iba príbehom o Maďarsku. Stáva sa otázkou adresovanou každej demokratickej spoločnosti.
Demokracia totiž nemusí byť odstránená jedným dramatickým rozhodnutím. Moc sa nekoncentruje vždy hlučne. Niekedy sa to deje zákon po zákone, personálnou výmenou po personálnej výmene, ovládnutím jednej inštitúcie po druhej. Voľby zostávajú, opozícia existuje, noviny vychádzajú a parlament zasadá. Mení sa však prostredie, v ktorom všetky tieto inštitúcie fungujú, a pravidlá môžu postupne poskytovať čoraz väčšiu výhodu tým, ktorí už moc majú.
Otázky, ktoré film kladie, sú preto vážne. Čo sa stane, keď vládna moc začne oslabovať inštitúcie, ktoré ju majú kontrolovať? Čo sa stane, keď sa hranica medzi štátom a vládnou stranou začne stierať? A čo zostane z politickej súťaže, ak jedna strana získava systematicky väčší prístup k médiám, peniazom a štátnym zdrojom?
Pre Slovensko je práve toto podstatné. Nemusíme obsesívne hľadať „slovenského Orbána“ a porovnávať každé rozhodnutie slovenskej vlády s Budapešťou. Takéto personifikovanie problému môže byť dokonca zavádzajúce. Oveľa dôležitejšie je sledovať mechanizmy koncentrácie moci všade tam, kde sa objavia – bez ohľadu na meno politika, ideologické označenie alebo farbu politickej strany.
Slovenský divák by si preto z filmu nemal odniesť jednoduché presvedčenie, že všetko, čo prichádza z Maďarska, predstavuje model, ktorý sa automaticky zopakuje aj u nás. Mal by si odniesť skôr súbor otázok, ktoré možno klásť akejkoľvek vláde. Zostávajú kontrolné inštitúcie nezávislé? Majú médiá možnosť slobodne kritizovať vládu? Sú pravidlá politickej súťaže férové? Je štátna moc používaná vo verejnom záujme alebo sa postupne stáva nástrojom jednej politickej sily?
Osobitne dôležitý je spôsob, akým moc reaguje na kritiku. Demokratická vláda nemusí s kritikmi súhlasiť a má právo polemizovať s médiami, opozíciou či mimovládnymi organizáciami. Varovný moment nastáva vtedy, keď kritika prestáva byť chápaná ako prirodzená súčasť demokracie a kritik začína byť vykresľovaný ako nepriateľ štátu, národa alebo spoločnosti.
Podobne treba sledovať jazyk politického konfliktu. Ak je spoločnosť neustále presviedčaná, že za jej problémy môžu novinári, mimovládky, opozícia, Brusel, cudzinci alebo iná presne označená skupina, politický spor sa mení. Už nejde iba o to, kto ponúka lepšie riešenie, ale kto údajne patrí k „nám“ a kto stojí proti „nám“. Takéto rozdelenie môže byť mimoriadne účinným nástrojom mobilizácie, ale zároveň oslabuje schopnosť spoločnosti viesť normálny demokratický spor.
Film preto možno čítať aj ako upozornenie na význam inštitúcií, ktoré bývajú v pokojnejších časoch považované za samozrejmosť. Nezávislé súdy, slobodné médiá, opozícia či kontrolné orgány nie sú nepríjemnou prekážkou efektívneho vládnutia. Ich úlohou je zabezpečiť, aby žiadna vláda – bez ohľadu na svoju popularitu – nemohla používať verejnú moc bez kontroly.
Práve tu sa nachádza hranica medzi silnou vládou a nekontrolovanou vládou. Silná vláda môže mať výrazný volebný mandát a uskutočňovať rozsiahle reformy. Demokratickou však zostáva dovtedy, kým rešpektuje právo iných kontrolovať jej rozhodnutia a zachováva mechanizmy, prostredníctvom ktorých môže byť jedného dňa vystriedaná.
Preto sú slobodné voľby nevyhnutnou, ale nie jedinou podmienkou demokracie. Rozhodujúce je aj to, čo sa odohráva medzi nimi. Práve počas obdobia medzi dvoma volebnými dňami sa ukazuje, ako vláda chápe svoju moc, ako zaobchádza s kritikmi, ako rešpektuje nezávislé inštitúcie a či dokáže prijať, že demokratický mandát má svoje hranice.
Najsilnejšie posolstvo filmu pre Slovensko preto neznie: dávajte si pozor, aby sme sa nestali druhým Maďarskom. Znie náročnejšie: nesledujme iba to, kto vládne. Sledujme, čo robí s mocou, keď ju dostane.
Demokracia sa totiž nepreveruje iba vo volebnej miestnosti. Preveruje sa každý deň medzi dvoma voľbami – v schopnosti inštitúcií kontrolovať vládu, v slobode médií klásť nepríjemné otázky, v práve opozície predstavovať alternatívu a napokon v ochote občanov nenechať politickú moc bez kontroly.
Pre slovenského diváka je preto najdôležitejším odkazom filmu schopnosť včas rozpoznať varovné signály doma. Demokraciu môžeme stratiť nielen vtedy, keď nám niekto vezme právo voliť, ale aj vtedy, keď si prestaneme všímať, čo sa s našou mocou deje medzi voľbami.
