Čo ak budú o rok vládnuť tí druhí?
Nedeľné evanjelium (20.9.) o nepoctivom správcovi je zvláštne. Ježiš nám nedáva za príklad bezúhonného človeka. Rozpráva o správcovi, ktorý zle hospodáril s cudzím majetkom. Keď zistí, že o svoje miesto príde, začne konať. Pochopil jednu zásadnú vec: Doterajší spôsob života sa končí.
A práve jeho schopnosť pochopiť zmenu situácie Ježiš vyzdvihne.
Možno nás tým evanjelium pozýva položiť si nepríjemnú otázku: Čo robím s tým, čo mi bolo iba zverené? Pretože takmer všetko podstatné v našom živote je zverené. Čas. Schopnosti. Majetok. Vzťahy. Postavenie. Moc. A napokon aj samotný život.
Máme však zvláštnu schopnosť začať sa k zvereným veciam správať, akoby nám patrili.
Platí to aj o politickej moci.
Vláda dostáva na niekoľko rokov do rúk krajinu, verejné peniaze a inštitúcie. Nie sú jej vlastníctvom. Dostala ich do správy. A každý demokratický správca by mal vedieť: Raz sa moje správcovstvo skončí.
To platí aj pre dnešnú vládu. O rok môžu voliči rozhodnúť, že krajinu bude spravovať niekto iný. Nestačí však vedieť, že môžem skončiť. Dôležitejšie je, či táto možnosť mení spôsob, akým vládnem dnes.
Tu existuje veľmi jednoduchá skúška.
Keď mením zákony, dokážem si predstaviť, že podľa nich bude o rok vládnuť môj najväčší politický protivník?
Keď posilňujem právomoci nejakej inštitúcie, chcel by som, aby rovnaké právomoci mala aj vtedy, keď ju bude ovládať človek, ktorému vôbec nedôverujem?
Keď oslabujem kontrolu svojej moci, budem spokojný s takouto slabou kontrolou aj vtedy, keď budem sedieť v opozícii?
A keď míňam verejné peniaze, myslím iba na dnešného voliča, alebo aj na vládu a generáciu, ktorá účet prevezme po mne?
Skutočne demokratická vláda nevytvára pravidlá iba pre seba. Vytvára pravidlá, podľa ktorých bude môcť vládnuť aj jej protivník.
A rovnakú otázku treba položiť dnešnej opozícii. Chcela by pravidlá, ktoré dnes presadzuje, aj vtedy, keby podľa nich ďalšie štyri roky vládli jej politickí protivníci? Ak nie, problém možno nie je iba v pravidlách. Problém je v našom vzťahu k moci.
A potom prichádza Ježišova veta: „Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“
Mamonou nemusia byť iba peniaze. Mamonou sa môže stať čokoľvek, čo bolo pôvodne prostriedkom, ale postupne sa stalo naším pánom. Majetok. Kariéra. Úspech. Uznanie. Moc. Politická strana. Dokonca aj presvedčenie, že my patríme medzi tých dobrých.
A práve politika nám veľmi dobre ukazuje, ako nenápadne sa to deje.
Keď zlyhá politik, ktorého nemám rád, jeho chybu vidím okamžite. Keď rovnakým spôsobom zlyhá politik, ktorého podporujem, začnem hľadať vysvetlenia.
„Situácia bola zložitá.“
„Nemal inú možnosť.“
„A tí druhí robili ešte horšie veci.“
Vtedy sa už otázka netýka politika. Týka sa mňa.
Prečo potrebujem, aby môj človek mal pravdu?
Prečo ma chyba protivníka poburuje viac ako rovnaká chyba človeka, ktorému dôverujem?
Možno práve tu začína naše malé modlárstvo. Nie vtedy, keď máme politický názor. Ale vtedy, keď niečomu dovolíme, aby stálo vyššie než pravda.
Kresťan pokojne môže podporovať konkrétneho politika. Môže voliť konkrétnu stranu. Môže mať konzervatívne, liberálne alebo iné politické presvedčenie. Ale existuje hranica, za ktorú by nemal ísť.
Nemal by nikomu odovzdať svoje svedomie.
Ak je niečo nepravdivé, nemalo by sa to stať pravdou preto, že to povedal „náš“. Ak je niečo nespravodlivé, nemalo by sa to stať spravodlivým preto, že to urobili „naši“. Ak je človek ponižovaný, jeho dôstojnosť by nemala závisieť od toho, do ktorého politického tábora patrí.
A možno práve toto znamená neslúžiť mamone. Nedovoliť ničomu, aby sa stalo absolútnym. Ani peniazom. Ani moci. Ani národu. Ani politickej strane. Ani vlastnému presvedčeniu.
Pretože všetky tieto veci môžu mať svoju hodnotu. Ale žiadna z nich nie je Boh.
A tak možno po nedeľnom evanjeliu nemusíme odchádzať z kostola iba (hoci aj) s otázkou: „Čo by mala robiť naša vláda?“
Pred nami stojí ešte osobnejšia otázka: „Čomu slúžim ja?“
A existuje jednoduchý spôsob, ako si to overiť. Keď svojmu človeku odpúšťam to, čo jeho protivníkovi odpustiť nedokážem, mal by som spozornieť.
Lebo pravda nemá našich a vašich.
