Hybridná vojna na ruský spôsob
Keď sa dnes hovorí o hybridnej vojne, často sa tým myslí kombinácia dezinformácií, kybernetických útokov, ekonomického nátlaku, propagandy, tajných operácií a vojenskej sily. Takáto definícia je použiteľná, ale pri Rusku nevystihuje to najpodstatnejšie. Samotné používanie rôznych nástrojov totiž nie je ruskou zvláštnosťou. Podobné prostriedky využívajú aj iné štáty. Ruské špecifikum spočíva skôr v historickej kontinuite so sovietskou bezpečnostnou kultúrou, v prepájaní vojenských a nevojenských nástrojov a v odlišnom chápaní hranice medzi mierom a vojnou.
Pojem hybridná vojna pritom nie je pôvodne ruským pojmom. Ide prevažne o západný analytický rámec, ktorým sa pomenúva kombinovanie rôznych foriem nátlaku a konfliktu. Preto by bolo nepresné predstavovať si jednu ucelenú ruskú „doktrínu hybridnej vojny“. Presnejšie je hovoriť o súbore tradícií, konceptov a metód, ktoré sa v ruskom strategickom myslení dlhodobo rozvíjajú.
Jedným z ich najvýznamnejších historických koreňov sú sovietske aktívne opatrenia – aktivnyje meroprijatija. Úlohou sovietskych spravodajských služieb nebolo iba získavať tajné informácie. Snažili sa tiež aktívne meniť politické a spoločenské prostredie protivníka. Používali dezinformácie, falšovanie dokumentov, agentov vplyvu, tajnú podporu politických alebo spoločenských organizácií a ďalšie formy skrytého pôsobenia.
Ich základná logika bola jednoduchá: protivníka netreba vždy priamo poraziť. Niekedy je výhodnejšie zvyšovať jeho vnútorné napätie, oslabovať dôveru, podporovať konflikty alebo ovplyvňovať spôsob, akým interpretuje udalosti.
Rusko tento prístup neprevzalo mechanicky. Prispôsobilo ho novým technológiám, internetu, globálnemu mediálnemu prostrediu a sociálnym sieťam. To, čo kedysi vyžadovalo sieť agentov, tlač propagandistických materiálov alebo komplikované distribučné kanály, možno dnes v niektorých prípadoch dosahovať pomocou anonymných účtov, online médií, automatizovaných sietí alebo kybernetických operácií.
Technológie sa zmenili, ale strategická logika zostala podobná: ovplyvniť prostredie, v ktorom sa protivník rozhoduje.
S tým úzko súvisí koncept reflexívneho riadenia. Jeho cieľom nie je protivníkovi jednoducho niečo prikázať alebo ho presvedčiť o jednej lži. Ide o vytvorenie takého obrazu situácie, aby si sám zvolil rozhodnutie, ktoré je výhodné pre druhú stranu.
Protivník môže dostať kombináciu pravdivých informácií, poloprávd, hrozieb, vojenských signálov a dezinformácií. Z nich si vytvorí vlastnú predstavu o realite a na jej základe koná. Najúspešnejšie ovplyvňovanie je teda také, pri ktorom cieľ nadobúda presvedčenie, že sa rozhodol úplne autonómne.
Práve tu sa ukazuje význam informačného priestoru. V ruskom strategickom myslení informácia nie je iba sprievodným javom vojenského konfliktu. Môže byť samostatným nástrojom moci.
Ruská koncepcia informačnej konfrontácie preto zahŕňa oveľa viac než propagandu. Prepája psychologické pôsobenie, mediálne operácie, kybernetické aktivity, diplomatickú komunikáciu a vojenské signály. Tieto nástroje sa môžu navzájom podporovať a vytvárať spoločný politický alebo strategický účinok.
S tým súvisí aj odlišné chápanie vzťahu medzi mierom a vojnou. V klasickej predstave sú tieto stavy pomerne jasne oddelené. Ruské strategické myslenie však môže konflikt vnímať ako kontinuum. V období mieru prebieha politické, informačné, ekonomické či spravodajské súperenie. Počas krízy sa pridáva vojenské zastrašovanie alebo skryté operácie. A pri otvorenej vojne sa tieto nástroje nestrácajú, ale pôsobia súčasne s konvenčnou vojenskou silou.
Ďalším dôležitým prvkom je maskirovka. V úzkom vojenskom význame ide o maskovanie, klamanie a utajovanie. V širšom strategickom zmysle ide o vytváranie neistoty o skutočných zámeroch, schopnostiach a identite aktérov.
Nejasnosť pritom nemusí byť iba vedľajším produktom operácie. Môže byť jej zámerným cieľom.
Ak protivník nevie, kto za konkrétnou akciou stojí, prečo sa uskutočnila a čo bude nasledovať, jeho reakcia sa spomaľuje. Najskôr musí problém identifikovať, politicky vyhodnotiť a rozhodnúť sa, či ide o kriminálnu činnosť, sabotáž, spravodajskú operáciu alebo otvorený nepriateľský akt.
S tým súvisí aj vierohodná popierateľnosť. Štát môže z operácie profitovať a zároveň popierať priame zapojenie. Takýto prístup komplikuje politickú aj právnu reakciu protivníka.
Výrazne sa to ukázalo pri obsadení Krymu v roku 2014, keď sa na polostrove objavili dobre vyzbrojení vojaci bez štátnych označení. Ruské vedenie spočiatku popieralo ich príslušnosť k ruským ozbrojeným silám. Kombinácia vojenskej prítomnosti, politických krokov, informačného pôsobenia a nejasného autorstva sa následne stala jedným z najznámejších príkladov moderného hybridného postupu.
Krym ukázal aj ďalší dôležitý princíp: rýchlosť a vytváranie hotových faktov. Ak sa situácia v teréne mení rýchlejšie, než protivník dokáže analyzovať udalosti a dosiahnuť politickú dohodu o reakcii, vzniká strategická výhoda.
Táto logika úzko súvisí s asymetriou.
Asymetria neznamená iba rozdiel vo veľkosti armád alebo ekonomík. Môže ísť o rozdiel v nákladoch, rizikách, informáciách, pravidlách či rýchlosti rozhodovania. Asymetrická stratégia sa nesnaží protivníka poraziť tam, kde je najsilnejší. Hľadá oblasť, v ktorej je jeho prevaha menej dôležitá alebo sa dokonca mení na zraniteľnosť.
Ak má protivník silnú konvenčnú armádu, možno sa sústrediť na jeho informačný priestor, logistiku, kybernetické systémy, politické rozpory alebo kritickú infraštruktúru. Ak má otvorený politický systém, možno sa pokúsiť využívať jeho vnútorné konflikty. Ak je jeho rozhodovanie založené na širokom politickom konsenze, možno ho spomaľovať vytváraním neistoty a rozporov.
Hybridné pôsobenie preto často pracuje s už existujúcimi slabinami. Nemusí vytvárať spoločenský konflikt od začiatku. Stačí identifikovať existujúce napätie a zosilniť ho.
Môže ísť o migráciu, ekonomické problémy, energetiku, identitu, historické spory, nedôveru vo vládu alebo zahraničnú politiku. Strategickým cieľom nemusí byť presvedčiť všetkých ľudí o rovnakom názore. Užitočným výsledkom môže byť aj prehlbovanie polarizácie a oslabenie schopnosti spoločnosti dospieť k spoločnému rozhodnutiu.
Tu sa prejavuje zvláštnosť moderného informačného pôsobenia. Klasická propaganda sa snaží človeka presvedčiť o jednej verzii udalostí. Modernejšia informačná operácia môže pracovať aj s množstvom protichodných verzií.
Cieľom potom nemusí byť, aby človek začal veriť Rusku.
Môže stačiť, ak prestane veriť vlastným médiám, inštitúciám, spojencom alebo samotnej možnosti zistiť, čo je pravda.
Nedôvera sa tak stáva samostatným strategickým výsledkom.
Pre ruský model je charakteristické aj prepájanie štátnych a neštátnych aktérov. Do operácií môžu vstupovať spravodajské služby, armádne štruktúry, štátne médiá, firmy, hackerské skupiny, rôzne organizácie alebo jednotlivci. Väzby medzi nimi nemusia byť vždy priame ani ľahko preukázateľné.
Tým vzniká prostredie, v ktorom jednotlivé aktivity môžu pôsobiť oddelene, ale smerovať k podobnému výsledku. Kybernetický útok naruší systém, informačné účty začnú udalosť interpretovať, médiá prevezmú určitý naratív a oficiálna diplomacia ho následne môže podporiť vlastnou komunikáciou.
Nejde nevyhnutne o jednu pyramídu riadenú z jediného centra. Presnejšie je hovoriť o ekosystéme aktérov a nástrojov, ktoré sa v určitých situáciách dopĺňajú.
V tejto súvislosti sa často spomína náčelník ruského generálneho štábu Valerij Gerasimov. V roku 2013 publikoval text, v ktorom opisoval meniaci sa charakter moderných konfliktov a rastúci význam politických, ekonomických, informačných a ďalších nevojenských prostriedkov.
Na Západe sa následne rozšíril pojem „Gerasimovova doktrína“. Tento názov je však zavádzajúci. Gerasimov nevytvoril jednotnú doktrínu hybridnej vojny. Skôr opisoval svoju predstavu moderného konfliktu a význam kombinovania vojenských a nevojenských nástrojov. Mnohé z týchto princípov navyše existovali v ruskom a sovietskom strategickom myslení už dávno pred jeho článkom.
Podstatnejšia než samotné meno Gerasimova je preto myšlienka, že vojenské a nevojenské nástroje nemusia tvoriť oddelené etapy. Môžu sa používať paralelne a vzájomne sa zosilňovať.
Najvýraznejším priestorom, kde možno túto kombináciu sledovať, je Ukrajina.
V roku 2014 sa na Kryme a následne na Donbase prelínali vojenské, politické, informačné a spravodajské operácie. Po začatí plnoformátovej ruskej invázie vo februári 2022 sa klasická vojenská sila dostala do centra konfliktu, ale ostatné nástroje nezmizli.
Popri bojových operáciách pokračujú informačné kampane, kybernetické aktivity, diplomatické pôsobenie aj pokusy ovplyvňovať verejnú mienku v zahraničí.
Práve Ukrajina zároveň ukazuje limit samotného pojmu hybridná vojna. Od roku 2022 ide o otvorenú rozsiahlu konvenčnú vojnu. Označovať celý konflikt iba ako hybridný by preto bolo nepresné.
Hybridné nástroje tu nie sú náhradou za vojenskú silu. Sú jej doplnkom.
To je dôležité, pretože pojem hybridná vojna sa niekedy používa tak široko, že stráca význam. Nie každá dezinformácia, kybernetický incident alebo protivládny názor je automaticky súčasťou koordinovanej zahraničnej operácie.
Ak má byť konkrétna aktivita pripísaná cudziemu štátu, potrebné sú dôkazy o technických, finančných, organizačných alebo personálnych väzbách.
Odolnosť voči hybridnému pôsobeniu preto neznamená iba odhaľovanie falošných správ alebo blokovanie škodlivých účtov. Súvisí so schopnosťou štátu fungovať, chrániť kritickú infraštruktúru, zabezpečiť kybernetické systémy, dôveryhodne komunikovať a udržiavať spoločnosť, ktorá dokáže viesť politické spory bez toho, aby sa každý konflikt zmenil na existenčnú krízu.
Práve tu sa ukazuje hlbší význam asymetrie.
Moderné spoločnosti sú silné vďaka svojej otvorenosti, technologickej vyspelosti a komplexnosti. Tie isté vlastnosti však vytvárajú aj nové zraniteľnosti. Čím zložitejší je systém, tým viac bodov obsahuje, ktoré možno narušiť.
Asymetrická stratégia sa preto nesnaží byť silnejšia vo všetkom. Snaží sa nájsť miesto, kde je možné s relatívne malými nákladmi vyvolať neúmerne veľký účinok.
V tomto zmysle možno ruský spôsob hybridnej vojny chápať ako systematické vyhľadávanie a využívanie asymetrií.
Aktívne opatrenia využívajú rozdiel medzi malými nákladmi operácie a možným politickým účinkom.
Reflexívne riadenie pracuje s asymetriou informácií a vnímania.
Maskirovka využíva asymetriu poznania a času.
Kybernetické operácie pracujú s rozdielom medzi tým, koľko musí chrániť obranca a koľko slabých miest potrebuje nájsť útočník.
Informačné operácie využívajú rozdiel medzi rýchlosťou vytvorenia tvrdenia a náročnosťou jeho overenia.
Skryté operácie zas môžu využívať rozdiel medzi mierou politickej a právnej zodpovednosti jednotlivých aktérov.
Všetky tieto prvky spája jedna strategická logika: protivníka netreba nevyhnutne poraziť v priamom súboji. Výhodnejšie môže byť presunúť konflikt do priestoru, kde jeho prevaha stráca význam.
Práve preto ruský spôsob hybridného pôsobenia nemožno zredukovať na propagandu, hackerov alebo vojakov bez označenia.
Jeho podstatou je integrácia.
Politické, informačné, ekonomické, spravodajské, kybernetické a vojenské nástroje sa môžu stať súčasťami jednej širšej stratégie.
Protivník sa pritom nevníma ako jednoliaty blok, ktorý treba rozbiť väčšou silou. Vníma sa ako komplexný systém so slabými miestami, vnútornými rozpormi, závislosťami a obmedzeniami.
Najúspešnejšia operácia potom nemusí byť tá, pri ktorej protivník prehrá veľkú bitku. Môže to byť situácia, v ktorej nedokáže správne interpretovať udalosti, reaguje pomaly, vynakladá neúmerné zdroje, stráca dôveru vo vlastné inštitúcie alebo prijíma rozhodnutia, ktoré sú preňho nevýhodné.
Práve tu sa stretávajú sovietske aktívne opatrenia, reflexívne riadenie, maskirovka, informačná konfrontácia a moderné asymetrické stratégie.
Hybridná vojna na ruský spôsob teda nie je jedna konkrétna metóda. Je to spôsob, ako spojiť viacero nástrojov – propagandu, kybernetické útoky, ekonomický tlak, spravodajské operácie aj vojenskú silu – a použiť ich podľa situácie.
Dôležité pritom nie je iba to, kto má väčšiu armádu alebo viac peňazí. Rozhodujúce môže byť aj to, kto lepšie odhalí slabé miesto protivníka a dokáže ho prinútiť reagovať nevýhodným spôsobom.
Ruský prístup preto často nestavia na priamom súboji s protivníkom tam, kde je najsilnejší. Skôr sa snaží obísť jeho výhody, využiť jeho slabiny, vytvárať neistotu a sťažovať mu rozhodovanie.
V tom spočíva aj podstata asymetrického prístupu. Cieľom nie je byť silnejší vo všetkom, ale nájsť oblasť, kde možno s menšími nákladmi dosiahnuť veľký účinok.
Hybridná vojna na ruský spôsob je preto menej o jednom type útoku a viac o celkovom spôsobe vedenia konfliktu. Jej sila spočíva v prepájaní rôznych nástrojov a v snahe oslabiť protivníka nielen vojensky, ale aj politicky, informačne, ekonomicky a psychologicky.
