Prečo dnes tak často hovoríme o asymetrii
Slovo „asymetria“ dnes počujeme tak často, až sa z neho pomaly stáva univerzálny kľúč k vysvetľovaniu sveta. Asymetrická vojna, asymetrická hrozba, asymetrická odpoveď, asymetrická závislosť, asymetria informácií, asymetria nákladov. Človek by mohol nadobudnúť dojem, že ide len o ďalší módny pojem, ktorý znie dostatočne odborne na to, aby sa dobre vynímal v analytických textoch.
Lenže za jeho popularitou je aj niečo podstatnejšie. Asymetria veľmi presne vystihuje logiku dnešnej moci.
Kedysi sa sila merala jednoduchšie. Viac vojakov, viac tankov, väčšia ekonomika, lepšia technika. Kto mal viac, bol spravidla silnejší. Dnes to už zďaleka neplatí tak priamočiaro. Moderný svet je prepojený, technologicky vyspelý a mimoriadne efektívny. Zároveň je však čoraz zraniteľnejší.
Čím je systém zložitejší, tým viac má slabých miest. Obranca musí chrániť skoro všetko. Útočníkovi stačí nájsť jedno.
Práve v tom sa skrýva základná logika asymetrie.
Nejde len o to, že jedna strana má menej a druhá viac. Dôležitejší je nepomer v nákladoch, čase, riziku, informáciách a možnostiach reagovať. Jeden aktér môže vynaložiť minimum a prinútiť druhého investovať násobne viac. Jeden môže konať okamžite, zatiaľ čo druhý musí najprv zisťovať, kto konal, prečo konal a či vôbec môže reagovať.
A práve preto sa pojem asymetrie tak dobre hodí aj na hybridnú vojnu.
Keď sa povie hybridná vojna, väčšina ľudí si predstaví zmes dezinformácií, kybernetických útokov, propagandy, ekonomického tlaku, sabotáží a vojenskej sily. Takéto vysvetlenie je síce pohodlné, ale trochu povrchné. Hybridná vojna nie je zaujímavá tým, že používa veľa nástrojov. To robili štáty vždy.
Oveľa dôležitejšie je, ako sa tieto nástroje používajú. A najmä proti čomu.
Ruský spôsob hybridného pôsobenia je v tomto smere veľmi názorný. Protivník sa nevníma iba ako armáda, ktorú treba poraziť na bojisku. Vníma sa ako systém. Má politické inštitúcie, médiá, verejnosť, ekonomiku, infraštruktúru, zákony, procedúry, vnútorné konflikty a závislosti.
A každý systém má slabiny.
Asymetrické uvažovanie sa preto nepýta: ako budeme silnejší než protivník?
Pýta sa: kde jeho sila prestáva fungovať?
Ak má protivník silné letectvo, nemusí mať zmysel budovať rovnako drahé letectvo. Možno stačia lacné drony. Ak má veľkú armádu, netreba ju nutne poraziť priamo, ak sa dá narušiť jej logistika, zásobovanie alebo komunikácia. Ak má technologicky vyspelý štát rozsiahlu digitálnu infraštruktúru, práve táto technologická vyspelosť vytvára veľké množstvo miest, na ktoré možno útočiť.
Asymetrická stratégia sa teda nesnaží kopírovať silu protivníka.
Snaží sa ju obísť.
Táto logika pritom nie je nová. Už sovietske takzvané aktívne opatrenia pracovali s rovnakým princípom. Dezinformácie, politické ovplyvňovanie, falšovanie dokumentov, agenti vplyvu či tajné operácie mali často spoločnú vlastnosť: relatívne malý vstup mohol vytvoriť podstatne väčší politický alebo spoločenský účinok.
Nebolo potrebné protivníka vojensky poraziť. Niekedy stačilo oslabiť jeho dôveru. Zvýšiť napätie. Podporiť konflikt, ktorý už v spoločnosti existoval.
Moderné technológie tento princíp iba zrýchlili a zlacnili.
To, čo kedysi vyžadovalo rozsiahlu sieť ľudí, tlač propagandistických materiálov a zložité distribučné kanály, možno dnes v niektorých prípadoch šíriť prostredníctvom sociálnych sietí, anonymných účtov, digitálnych platforiem či automatizovaných systémov.
A práve informačný priestor ukazuje asymetriu možno najčistejšie. Vymyslieť zavádzajúce tvrdenie môže trvať niekoľko minút. Dôkladne ho overiť môže trvať celé hodiny.
Anonymný účet môže denne vyprodukovať desiatky tvrdení. Novinár, analytik alebo štátna inštitúcia musí každé z nich preveriť, vysvetliť a zasadiť do kontextu.
Útočník teda nemusí byť presnejší. Stačí, ak je rýchlejší a lacnejší. A niekedy nemusí nikoho ani presvedčiť. Stačí vytvoriť zmätok.
Ak sa informačný priestor zaplní desiatkami protichodných verzií jednej udalosti, výsledkom nemusí byť viera v jednu konkrétnu lož. Môže ním byť rezignácia. Pocit, že pravdu aj tak nemožno zistiť.
A to je často ešte účinnejšie.
V tejto logike funguje aj reflexívne riadenie. Názov znie komplikovane, princíp je jednoduchší. Nemusím protivníkovi prikázať, čo má urobiť. Stačí, ak ovplyvním informácie, z ktorých vychádza.
On potom použije vlastné analytické mechanizmy a vlastné rozhodovanie. Lenže rozhoduje sa na základe obrazu reality, ktorý už niekto iný pomohol vytvoriť.
Najúspešnejšie ovplyvňovanie je práve také, pri ktorom si cieľ ani neuvedomuje, že je ovplyvňovaný.
Aj to je asymetria.
Jedna strana vie, že sa pokúša meniť obraz reality. Druhá strana si myslí, že realitu iba interpretuje. Podobne funguje aj maskirovka, teda maskovanie, klamanie a zámerné vytváranie neistoty. Tu vstupuje do hry ďalší dôležitý faktor: čas.
Útočník vie, čo robí. Obranca musí najprv zistiť, čo sa vôbec deje. Kto za incidentom stojí? Je to štátna operácia, sabotáž, kriminálny čin alebo aktivita nejakej skupiny? Ide o izolovaný útok alebo súčasť širšej operácie?
Kým jedna strana koná, druhá analyzuje. A neistota kupuje čas.
Skúsenosť Krymu v roku 2014 bola v tomto smere veľmi výrazná. Ozbrojené jednotky boli na mieste, no ich formálna identita a politická zodpovednosť boli zámerne zahmlené. Nejasnosť nebola vedľajším efektom. Bola súčasťou stratégie.
Asymetria však nevzniká iba v technológiách alebo informáciách. Vzniká aj v pravidlách.
Demokratické štáty fungujú prostredníctvom zákonov, procedúr, verejnej kontroly, médií a politickej zodpovednosti. To je ich sila a základ legitimity. V krízovej situácii to však zároveň znamená, že ich reakcia môže byť pomalšia a komplikovanejšia. Demokratický štát potrebuje dôkazy. Musí svoje kroky vysvetľovať. Často potrebuje politický konsenzus.
Autoritatívny systém môže mať väčší priestor na utajenie, centralizované rozhodovanie či popieranie vlastnej účasti. To neznamená, že je automaticky silnejší. Znamená to, že obe strany nehrajú podľa rovnakých pravidiel.
A presne tam vzniká ďalšia asymetria.
Ak sa na hybridnú vojnu pozrieme týmto spôsobom, prestane vyzerať ako náhodná zmes rôznych nástrojov. Začne pripomínať systematické vyhľadávanie nepomerov.
Aktívne opatrenia využívajú nepomer medzi malým vstupom a veľkým spoločenským účinkom. Reflexívne riadenie pracuje s asymetriou informácií a vnímania. Maskirovka vytvára výhodu v čase a poznaní. Kybernetické operácie využívajú rozdiel medzi tým, koľko musí chrániť obranca a koľko slabých miest potrebuje nájsť útočník. Dezinformácie využívajú rozdiel medzi rýchlosťou vytvorenia tvrdenia a náročnosťou jeho overenia.
Hybridnú vojnu preto možno chápať aj ako organizovanú asymetriu. Nie ako snahu byť silnejší všade. Ale ako snahu prinútiť protivníka bojovať tam, kde jeho sila neplatí.
A možno práve preto dnes slovo „asymetria“ počujeme tak často. Nie preto, že by svet práve objavil nerovnosť. Tá tu bola vždy. Nové je skôr to, ako vedome sa s ňou pracuje.
V modernom konflikte nemusí rozhodovať iba to, kto má viac zdrojov. Dôležitejšie môže byť, kto lepšie pochopí slabé miesto druhého, kto ho dokáže prinútiť reagovať drahšie a pomalšie a kto vie presunúť konflikt do priestoru, kde sa z výhody protivníka stáva záťaž.
Asymetrická stratégia nechce byť silnejšia než protivník vo všetkom. Chce dosiahnuť niečo rafinovanejšie. Chce zariadiť, aby jeho sila prestala rozhodovať.
