Václav Havel a Slováci
Václav Havel je na Slovensku prítomný zvláštnym spôsobom: patrí k našim dejinám, ale nie celkom k nášmu národnému príbehu. Bol prezidentom štátu, ktorého sme boli súčasťou, no ktorý už nejestvuje. Bol jednou z hlavných tvárí Novembra 1989, no slovenská pamäť Novembra má aj svoje vlastné mená a vlastné obrazy. A bol posledným prezidentom federácie, ktorej zánik dodnes rozdeľuje spomienky podľa toho, čo si kto z Československa vybral za svoje.
Preto sa pri otázke, do akej miery sa Slováci hlásia k Havlovi, oplatí začať inde. Nie pri Havlovi samotnom, ale pri dvoch veľkých sporoch o naše moderné dejiny: pri Novembri 1989 a pri rozdelení Československa.
Havel je totiž až ich priesečníkom.
Kto vníma November ako predovšetkým oslobodenie, vidí v Havlovi prirodzenú postavu pozitívneho príbehu. Disident, ktorý sa stal prezidentom, muž, ktorý namiesto jazyka moci hovoril o pravde, svedomí a osobnej zodpovednosti, pôsobí takmer ako zosobnenie obratu roku 1989. Jeho životopis dokonale zapadol do predstavy, že režim sa môže zmeniť nielen politicky, ale aj morálne.
Lenže práve tu sa začína slovenská odlišnosť.
November na Slovensku nemal jednu tvár. Nemal ani jednu tribúnu. Popri Havlovi tu boli Kňažko, Budaj, VPN, Bratislava a osobitná slovenská skúsenosť revolúcie. To, čo sa v Prahe mohlo postupne zredukovať na príbeh s výrazným Havlovým podpisom, zostalo na Slovensku rozptýlenejšie.
Havel bol dôležitý, ale nebol jediný.
To nie je detail. Kolektívna pamäť si totiž postavy nevyberá iba podľa historickej významnosti. Vyberá si ich aj podľa toho, nakoľko sa dajú vložiť do neskoršieho národného príbehu.
A práve tam Havel narazil na hranicu.
Po Novembri sa totiž dejiny nezastavili pri slobode. Prišla transformácia, ekonomická neistota, strata sociálnych istôt, sklamanie z politických elít, nové nerovnosti aj pocit, že veľké prísľuby revolúcie boli omnoho čistejšie než realita, ktorá po nej nasledovala.
Od tej chvíle sa obraz Havla začal deliť.
Pre jedných zostal symbolom toho, čo bolo na Novembri podstatné: občianskej slobody a odmietnutia autoritárstva. Pre druhých sa postupne stal súčasťou širšieho ponovembrového sveta - a teda aj adresátom sklamania z vecí, ktoré sám nespôsobil, no ktoré sa s jeho obdobím začali spájať.
V tom je historická pamäť nemilosrdná. Nerozlišuje vždy medzi aktérom a epochou.
Havel sa tak mohol stať symbolom nielen slobody, ale aj transformácie, federalizmu, pražskej politiky a celého politického jazyka, voči ktorému časť slovenskej spoločnosti získala odstup.
A potom prišlo Československo.
Presnejšie: jeho koniec.
Tu sa slovenský vzťah k Havlovi komplikuje ešte viac. Kto ľutuje rozdelenie federácie, môže v Havlovi vidieť poslednú výraznú postavu štátu, ktorý sa podľa jeho názoru nemusel rozpadnúť. V takom pohľade dostáva Havel takmer melancholickú úlohu: stáva sa prezidentom nenaplnenej možnosti.
Nie prezidentom starého režimu, ale prezidentom štátu, ktorý sa práve zbavil starého režimu a mohol sa ešte pokúsiť vymyslieť sám seba nanovo.
Ak niekto verí, že demokratické Československo mohlo prežiť, Havel sa stáva súčasťou tejto neuskutočnenej budúcnosti.
Ale veľká časť slovenského historického vedomia stojí inde.
Možno pozitívne hodnotiť November a zároveň pozitívne hodnotiť vznik samostatného Slovenska. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Naopak, pre mnohých vytvárajú celkom súdržný príbeh: najprv politické oslobodenie, potom štátna emancipácia.
V tomto príbehu Havel nestráca význam, ale prechádza do inej kategórie.
Z centrálnej postavy dejín sa stáva postava predchádzajúcej kapitoly.
Je mužom Novembra, ale nie mužom slovenskej štátnosti.
A to je zásadný rozdiel.
V Česku mohol Havlov politický príbeh pokračovať bez prerušenia. Prezident Československa sa stal prezidentom Českej republiky. Postava z federálnych dejín prešla plynulo do dejín národných.
Na Slovensku sa taká kontinuita nemohla vytvoriť.
Rok 1993 urobil z Havla historicky blízku, ale politicky externú postavu. Od tej chvíle už nepatril do každodenného slovenského politického príbehu. Slovensko si začalo vytvárať vlastnú štátnu symboliku, vlastné konflikty, vlastný panteón.
A Havel ostal pred hranicou tejto novej kapitoly.
Preto môže byť na Slovensku rešpektovaný, no nie nevyhnutne prisvojený.
Ešte komplikovanejší je vzťah ľudí, ktorí sú kritickí voči ponovembrovému vývoju a zároveň pozitívne vnímajú samostatnosť. Pre nich môže Havel predstavovať takmer všetko, voči čomu sa chcú vymedziť: federálnu elitu, morálny jazyk deväťdesiatych rokov, transformáciu, československý rámec, aj predstavu politiky, ktorá sa podľa nich míňala so sociálnou skúsenosťou bežných ľudí.
Ani tu však nemožno kresliť príliš jednoduché deliace čiary.
Človek môže byť kritický k transformácii a zároveň uznávať Havlovu odvahu. Môže mať pozitívny vzťah k slovenskej samostatnosti a súčasne oceňovať jeho úlohu v roku 1989.
Historická identita nie je ideologický dotazník, v ktorom musia všetky odpovede vytvoriť čistý systém.
Niekedy sú práve rozpory jej najpravdivejšou súčasťou.
Najlepšie to vidno pri nostalgii za Československom.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kto ľutuje Československo, musí mať k Havlovi blízko. Lenže aj nostalgia má svoju chronológiu.
Niekto smúti za demokratickým Československom po roku 1989. Iný za Československom pred rokom 1989. Niekto za federáciou. Iný za mladosťou, istotami, známym svetom a osobnými spomienkami, ktoré si neskôr spojil so štátom ako takým.
Keď dvaja ľudia hovoria, že im chýba Československo, môžu hovoriť o dvoch úplne odlišných krajinách.
A preto môžu mať aj úplne odlišného Havla.
Pre jedného je symbolom strateného demokratického Československa.
Pre druhého človekom, ktorý stál na začiatku konca Československa, aké poznal.
Nie je teda veľmi užitočné pýtať sa, či sa Slováci „hlásia k Havlovi“ ako k jednému celku.
Presnejšie by bolo povedať, že existuje viacero Havlov.
Havel disident.
Havel prezident.
Havel Čechoslovák.
Havel Čech.
Havel Novembra.
Havel transformácie.
Havel federácie.
A každý z týchto obrazov oslovuje inú časť historickej pamäti.
Pre časť spoločnosti je Havel stále symbolom slobody a občianskej odvahy. Pre inú je rešpektovanou historickou postavou, ale nie súčasťou slovenskej identity. Pre ďalšiu je stelesnením politického sveta, voči ktorému cíti odstup.
A možno je práve toto najpresnejší opis jeho slovenského postavenia.
Havel u nás nie je ani vytesnený, ani kanonizovaný.
Nie je to národný otec ani politický cudzinec.
Je postavou prechodového priestoru.
Stojí medzi Novembrom 1989 a januárom 1993.
Medzi spoločnou revolúciou a dvoma štátmi.
Medzi československou pamäťou a slovenským sebaporozumením.
A preto otázka, čo si Slováci myslia o Václavovi Havlovi, v skutočnosti nie je iba otázkou na Havla.
Je to otázka na to, aký November si pamätáme.
Aké Československo si pamätáme.
A predovšetkým: v ktorom bode vlastných dejín začíname hovoriť „my“.
