Ja ani neviem ako to nazvať.Vlastne.Po každom dni si možem v duchu povedať: Niečo si sa naučila.Si o trocha silnejsia a rozumnejšia...A čím bol dnešok taký výnimočný ?
Je smutne, že som si to uvedomila až potom vsetkom co sa stalo.Zistila som , že tak mnoho ludi kráča okolo nás každý deň bez povšimnutia...Bez úsmevu alebo prejavu pomoci...A nehovorím o ludoch,ktorí majú dva tituly pred a jeden za menom.Ani o tých, čo majú nablyskané autá, velké domy alebo tie tzv. hviezdy, ktoré sa objavujú v TV....atd..Hovorim o ludoch, ktorí dokázali prijať všetko čo im prišlo do cesty počas životnej púte...Prijali zlé i dobré ...s pokorou.S domnením že to tak ma proste byť.Niečo si už preskákali, ale vždy vydržali.A podla mňa by si zaslúžili aspon náznak pochopenia a usmevu, a niektorých by som nominovala aj na Nobelovu cenu...
Dnes som vedla takejto osoby sedela.A s každého jej slova som vycítila pokoru a lásku navzájom.Cítila som sa pri nej tak malá a hlúpa.Nemá vilu, ani tituly...Získala si ma svojim postojom k životu. Ak by som mala nejaký klobúk na hlave, tak by som ho s uctou dala dole...A kto to je?MOJA milovaná babka.
Som hrozne rada, že takýchto ludí mám okolo seba.
Patria sem aj moji rodicia...
Bodaj by bolo takýchto ludi čo najviac:)
