Tradičná ranná dilema, ktorá začína ešte večer. Čo na seba? Číham na každú predpoveď počasia, aby som zhodnotila, o koľko stupňov ma chcú obrať na estévéčke, jojke, markíze, téátrojke... A ráno, hneď ako rozlepím oči, číham na uja Iľka v Teleráne, lebo jeho odhady počasia, ako to nazýva, zvyčajne vychádzajú. Minimálne na jeden deň.
Takže? Večer si rozmyslím, naplánujem, ožehlím, prichystám. A ráno sa minimálne tri razy prezlečiem. Steblo sa mi smeje. Jaaaaaj, moja, to pochopíš, keď budeš taká stará ako ja, budeš mať o pár kíl naviac ako ja, nebudeš mať vedľa seba nijakú istotu ako ja. Pochopíš, keď budeš mať zrazu z ničoho nič radosť z toho, že si žena.
Obliekam si biele šaty s veeeeeeeľkým výstrihom a je mi jedno, že tí rumunskí roboši, čo nám prerábajú poschodie, ma budú očumovať, prestanú robiť, keď pôjdem okolo, a to je dôvod, prečo im to trvá tak dlho... Je mi jedno, že ujovia kamionisti budú trúbiť, že dôchodcovia v autobuse na mňa budú kukať jak puci, že dôchodkyne sa budú pohoršene odvracať, keď zachytia môj pohľad, aby mi dali najavo svoje pohŕdanie, ktorým maskujú závisť... Je mi jedno, že na porade sa moji dvaja mladí kolegovia nebudú vedieť sústrediť.
Všetko mi je dnes jedno. Dnes mám radosť z toho, že som žena. Dnes sa na seba usmievam v okne autobusu, v sklenených dverách pri vstupe do budovy, v batérii v kuchynke.
Dnes sa cítim tak letne...
