Generačná chudoba, no a?!

Písmo: A- | A+

Cieľom provokačného nadpisu je povzbudiť všetkých pomáhajúcich profesionálov v prostredí vylúčených rómskych komunít, aby nepodľahli pokušeniu, ktoré pápež František v príhovore na Luníku IX pomenoval ako "dávať ľudí do schém".

Na základe svojich dlhodobých skúseností tvrdím, že to pokušenie je dvojaké a vo svojich dôsledkoch zhoršuje život celej našej spoločnosti. Na pomyselnom ľavom extréme je grandiózny koncept generačnej chudoby s prídavkom neuro-vedeckej teórie toxického stresu. (Mám pocit, že táto teória má mať podobné postavenie v odbore sociálnej práce a pedagogiky ako mala kopernikovská revolúcia vo fyzike.) Pokušenie pomyselného extrému na pravej strane je prijatie nebezpečného etnického esencializmu, čo znamená rezignáciu v duchu „veď oni sú všetci raz takí a iní nebudú“. Niekedy sa na prvý pohľad zdá, že ak zastávame prvý prístup (ktorý nazývam ľavým extrémom), tak sme súcitní a sebavedome cválame na koni morálnej prevahy. Pri druhom prístupe je to jasné. S predpokladom, že medzi pomáhajúcimi profesionálmi v prostredí MRK nie sú otvorení rasisti, snažíme sa s týmto pokušením minimálne bojovať, pretože ten prístup vnímame po všetkých stránkach ako morálne neudržateľný.

Avšak, som presvedčený, že oba prístupy sú škodlivé, pretože majú deterministický (veci sú vopred určené) a kolektivistický charakter. Ľudia sa v nich stávajú len avatarmi svojho prostredia, v ktorom konajú buď ako obete na základe uniformných racionálne zdôvodniteľných pohnútok (ľavý extrém) alebo ako vinníci na základe kolektívne uniformných nezriadených vášní a impulzov (pravý extrém). Východiskom z marazmu prvého presvedčenia sú veľké (štátom financované) rozvojové projekty, druhé presvedčenie vidí východisko zase v tvrdšej represii zo strany štátu.

V diskusiách s odborníkmi v tejto téme som neochvejným zástancom tézy, že aj v podmienkach učebnicovej generačnej chudoby, ktorú si môžeme predstaviť ako nekonečne dlhý a úzky tunel s takmer nulovou možnosťou na zmenu trasy pochodu, existujú praskliny a škáry, cez ktoré sa dá preniknúť do úplne iného sveta. Áno, vyžaduje si to, aby na druhej strane steny bol niekto, kto tie praskliny pomáha zväčšovať a podáva pomocnú ruku do sveta, kde je podstatne väčšia miera slobody voľby, priestor pre rôznorodé reakcie na prichádzajúce podnety a taktiež bohatšia paleta možností na zmenu. Čaro toho procesu je skryté v tom jedinečnom individuálnom akte slobody voľby – vystretí vlastnej ruky, pevnom stisku ruky pomáhajúcej osoby a predratí sa cez škáru do sveta mimo tunel. Frustrácia „pomáhačov“ narastá, keď príliš veľa ľudí v tuneli nechce stisk ruky a potiahnutie smerom von, ale „iba“ vhodenie predmetov okamžitej spotreby do vnútra tunela. Navyše, z podstaty vnútorného nastavenia projektov, pomáhajúci profesionáli sú nútení vykonávať intervencie, ktoré vo výsledku škáry na betónovom tuneli skôr zaceľujú ako rozširujú. Ako sa teda za takejto situácie vyhnúť pokušeniam kolektivistického determinizmu?

Zo skúsenosti hovorím, že ak sa pohybujeme na pôdoryse sekulárneho výkonu práce, jediným východiskom z tejto pasce je prísne individualistická optika. Z môjho pohľadu iba tá chráni pred úplným vyhorením v týchto pomáhajúcich činnostiach. Síce pracujete s rodinou ako s celkom, ale v nej je každý samostatnou individualitou s týmito vlohami: sebauvedomenie, predstavivosť, svedomie a slobodná vôľa (S. Covey). Tento koncept mi veľmi pomáha, pretože ma orientuje v tom, kam mám nasmerovať svoje úsilie. Každý z pomáhajúcich profesionálov vidí, u koho konkrétneho ich vynaložená energia padá na úrodnú pôdu, čo inými slovami znamená, že u koho sa vlastným pričinením rozširuje priestor na život v zodpovednej slobode. Do takého jedinca bude potom s radosťou a vervou investovať ďalšie zdroje. Chcem vás povzbudiť, nenechajte si zobrať chuť mašinériou kvantitatívnych ukazovateľov, zamerajte sa na jednotlivca. Potom si môžeme spolu zakričať: „Generačná chudoba, no a?!“  

P.S. Nabudúce o tom, čo môže byť živnou pôdou pre kultiváciou 4 vlôh.

Skryť Zatvoriť reklamu