julla a ja pokracovanie

Nechcela a ani som nemohla prijať takú vec. Neprijal to ako dobrý dôvod. Po chvíly sme sa postavili, zaplatili a odišli. Vrátili sme sa do domu, stále som chcela presadiť svoje ale Filip ma ďalej ignoroval. -Čo budeme robiť?-spýtala som sa -Ideme vyvenčiť Arianu a Šaronu.-odpovedala mi Julla -Koho?-pozrela som sa na ňu -Mojích psov...-nechápavo povedala -Ty máš psov?- -Áno mám....nevravela som ti?-nadvihla obočie -Nie...-povedala som podráždene -Neboj sa nič ti nespravia...-usmiala sa -Tomu tak verím...-odvrkla som -Ale vážne....-smiala sa

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

-Hm...no...keď ma pokúše pes-upír...čo sa mi stane?-uvažovala som-Nič...nepokúše ťa!-ubezpečovala ma Julla-Naozaj?-neverila som-Na milión percent....-jej smiech prešiel do huronského smiechu-Fajn....-pochybovačne som skonštatovala-Tak poď!-zavelila.Zašli sme kúsok do lesa a zbadala som veľký koterec. Julla sa na mňa usmiala a kráčala ku psom. Zastala som, prepadol ma strach. Je rozdiel medzi normálnym psom a medzi psom upírom? Je a veľký. Vypustila ich von. Jeden,ten menší, sa ku mne rozbehol. Úplne som stŕpla, ak ma pohryzie bude zle. Pes ma však len oňuchal a odišiel preč. Zostala som úplne v šoku. Julla sa na mne tak smiala, až si musela čupnúť.-Sorry...ale keby si sa videla...-smiala sa-Hej velice vtipné.-uškrnula som sa-Ale no tak...nehnevaj sa...-uškrnula sa-Nehnevám sa...aspoň že sa bavíš...-skysla som-No....-usmiala sa.Psi mám behali okolo nôh a mi sme sa pomalým krokom prechádzali po lúke za domom.-Tak ako je to s tým čašníkom?-spýtala som sa-Aj nijak...je tu krátko a s nikým nekomunikuje...-odpovedala smutne-Možno si myslí, že je tu jediný upír a tak sa stráni...-skonštatovala som-Hej... je to dosť možné...býva tu sotva mesiac..-povedala-Tak prečo sa mu neprihovoríš?-napadlo mi-To nie je také ľahké...-šepla-Čo je na tom ťažké?-pobavene som sa na ňu pozrela-Bojim sa ho osloviť...čo ak sa zlakne?-viľakane na mňa pozrela-Hah...čoho sa má zlaknúť? Veď si pekná...-uisťovala som ju-No ja neviem...-sklonila hlavu.-Aspoň to skús...za to nič nedáš....-nahovárala som ju-Pokusím sa.-odvrkla a ja som vedela,že táto téma sa skončila. Opäť sme kráčali potichu. Krásne hrialo slnko, slnečné lúče zahrievali každý kúsok môjho smrtelného tela. Vtáky v korunách stromov predvádzali svoje spevácke výkony, psi sa jašili na lúke a mi sme stále kráčali. Nevedela som akú tému mám nadhodiť.-Ako sa z teba stal upír?-bojazlivo som sa opýtala-Tak ako z každého sa stane...-odvrkla-To je ako?-nechápala som a ona chvíľu mlčala-Išla som raz cez tmavú ulicu, nepätám sa, kedy presne to bolo, ale je to už veľmi dávno,zhruba tak 280 rokov...poznala som to tam dobre lebo som tade chodila pravidelne...vedela som, že sa mi nemôže nič stať...v ten večer som sa mýlila...ako som tak šla zpoza rohu sa vynoril nejaký človek...nerobila som si z toho veľkú hlavu kráčala som ďalej...ako sa tak blížil a ja som si všimla jeho tvár začala som sa trochu báť...keď sme sa obchádzali skočil na mňa a zakusol mi do krku....zvyšok si nepamätám...iba strašnú bolesť...-Julla dopovedala svoj príbeh a hľadele všade len nie na mňa-A ako si sa dostala k svojej rodine?-opatrne som pokračovala s otázkami-Neviem....len čo som sa prebrala stála nadomnou Lea...tá mi pomohla všetko prekonať...aj so Sebastianom....-odpovedala mi-A Filip?--Ten prišiel po mne....našiel ho Sebastian ležeť niekde pri cesťe...bol celý do krvy,keď ho priviezol...nedalo sa mu pomôcť...a tak sa stal z neho upír...ťažko to však znášal...nevedel odolať ľudskému pachu, ale nakoniec to zvládol...je mi ho ľúto...nikdy nepoznal lásku ako človek...-smutne povedala-A ty si poznala lásku?-zvedavo som sa spýtala-Ja áno...chodila som z jedným chalanom bol fakt milý a najlepšia partia v širokom okolí. Plánovali sme, že sa vezmeme keď skončíme školu...nedožila som sa toho...ale Filip....nepoznal skutočnú ľudskú lásku...-smutne sa usmiala -Aha...-to dostalo aj mňa-A teraz si vstúpila do jeho života ty...-pozrela na mňa-Ja?-nachápala som-Očarila si ho...-usmiala sa-Ako?-zostala som zmetená-Neviem....jediné čo viem je to ,že nechce o teba prísť...nechcel ti povedať kto vlastne v skutočnosti je...kto sme všetci...-znova sklonila hlavu-Prečo nie?-nechápala som-Bál sa, že sa zľakneš a odídeš...bál sa, že ťa stratí...a že ja stratím najlepšiu kamarátku...-stále hladela do zeme-Ale ja som sa nezľakla...-usmiala som sa -Hej nezľakla...-usmiala sa aj ona.Zazvonil ma mobil. Pozrela som sa na displej a zbadala som meno jedného chalana, s ktorým som si budovala vzťah. Úplne som na neho zabudla. Hlavu som mala plnú upírov a Filipa, teda hlavne Filipa. Váhala som či to mám zdvihnúť. Držala som telefón v dlani a nevedela som sa rozhodnúť, zdvihla som.-Ahojky!-pozdravila som-Čau moja, čo mi robkáš?-spýtal sa Marcel-Ehm...som na víkend u kamarátky v Smoleniciach....-odpovedala som na otázku-A kedy prídeš? Strašne by som ti chcel dať pisinku...-povedal nežne-Zajtra večer...-moja odpoveď bola krátka a výstižná-Čo keby som sa dnes zastavil za tebou?-veselo sa spýtal-Vieš ja chcem byť s kamarátkou....-stlmila som hlas-Aha...tak sa uvidíme zajtra večer?-opýtal sa smutnejšie-No neviem kedy sa presne vrátim, ale dám ti vedieť....-ospravedlňujúco som mu povedala-OK tak si to tam uži...a nezabudni...ľúbim ťa!-opäť znežnel-Ahoj!-opvedala som a zložila som.Jeho posledná veta ma totálne zabila. On ma ľúbi a moje srdce prahne po niekom inom. Po Filipovi. Začala som predýchavať, Julla si nič nevšimla,na šťastie. Stále sme boli na lúke a psi behali ako o život. Prišiel za nami Filip. Ani sa na mňa nepozrel, niečo pošekal Julla a tá odišla do domu. Zostal tam len on a ja. Prepadla ma náhla úzkosť. Marekovi podrážam kolená. Pozerala som do zeme. Neviem čo robil on,ale ani sa ku mne nepriblížil.-Tie náušnice...-poznamenala som a vytihla som ich z vačku-Sú tvoje.-odvrkol-Nie, nie sú....nemôžem ich prijať...-povedala som-Prečo by si nemohla....-spýtavo sa na mňa pozrel-Lebo medzi nami nič nie je...-znova som pozerala do zeme-Ja viem....ale chcem, aby si mala na mňa aspoň pamiatku, keď sa už neuvidíme...-povedal smutným tónom-Čo sa?...Nikdy neuvidíme....to ti kto povedal?-neverila som tomu čo som práve počula-Nemyslím, že sa sem ešte niekedy vrátiš-takmer šepol-Prečo si to myslíš, že sa sem nevrátim?-spýtala som sa ho-Bojuješ už len s tým, že si v dome plmom upírov...budeš šťastná, keď odtialto vypadneš...-uvažoval-Tak to sa mýliš!-zdvihla som hlas-V čom sa mýlim?-nechápal-Vo všetkom! Nepotrebujem na teba pamiatku! A ver tomu, že sa sem určite vrátim....!-dychtila som-Nemáš dôvod sa sem vracať...-odvrkol mi-Ak ti tu prekážam stačí povedať!-sykla som na neho.Pozrel sa na mňa s takým nevraživým pohľadom až som sa začala báť. Ruky som mala ľadové a začali sa mi potiť. Stále sa ma mňa díval, tak tvrdo, tak neúprosne a tak chladno.-Prestaň!-sykla som na neho-S čím?-spýtal sa-Nepozeraj sa tak na mňa!-varovala som ho-Ako?-usmial sa-Tak....hnusne!-odpovedala som-Prečo?-stále sa usmieval, ale tak zákerne-Bojím sa ťa...-prerívamo som odpovedala.V momente zmenil svoj víraz na nepoznanie. Pozeral sa na mňa a videl, že sa stále bojím. Sklonila som hlavu. Pristúpil ku mne a dotkol sa ma. Jeho ľadová ruka ma hladila po ramene. Nechcela som zdvihnúť hlavu, ale nedalo mi to. Zadívala som sa mu hlboko do očí, strach začal pomíňať. Pritiahol si ma k sebe a tuho ma objal. Nevedela som čo mám robiť. Či ho mám tiež objať alebo tam mám len tak stáť. Keď zacítil moje ruky na jeho chrbte zovrel ma ečte tuhšie. Zatvorila som oči a vnímala som len jeho vôňu. Voňal tak úžasne, tak neodolatelne. Chcela som sa ho dotýkať, cítiť ho blízko seba, nikdy sa ho nepustiť. No nemohla som, jeho život bol úplne mimo môjho. Odtisla som sa od neho a na tvári sa mi zračilo zúfalstvo.-Čo je s tebou?-šepol-Nemôžem....-šepla som aj ja-Prečo?-zúfalo sa ma dotkol-Ja tu raz nebudem....-nahrnuli sa mi do očí slzy-Ja viem...-stále šepkal-Musím ísť...-zrazu som povedala.Nestihol sa ani začudovať a bola som pri dome.Cítila som ako mi stekajú slzy po tvári. Nevedela som to ovládnuť, sadla som si na schody pred domom a tvár som si schovala do dlaní. Plakala som ako malé dieťa. Zrazu som pocítila na chrbte niečú ruku. Bola to Julla, pozrela som sa na ňu a ona v momente vedela čo sa deje. Nikdy som nemala takú kamarátku, ktorá by pochopila čo sa deje len jedným pohľadom. Sadla si ku mne.-Neplač!-povedela potichu-Nejde to....-plakala som ešte viac-Kôli nemu nie!-hladkala ma po chrbte-Ubližujem mu?-zúfalo som sa pozrela na Jullu-On to prežije...-utešovala ma-Nemôžem....-stále som plakala-Ja viem...-šepla-Ľúbim ho ale nemôžem....-opäť som si schovala tvát do dlaní.Julla mi na to už nič nepovedala, vedela, že s tým nič nespraví. Tak tam len sedela a ľútostivo ma hladkala po chrbte. Neviem ani koľko bolo hodín ale pre môj žalúdok asi dosť, keď sa ozval. -Poďme sa najesť....-zaúpela som-Jasné v pohode...-usmiala sa a vstala-Idem sa prezliecť a tak...hneď som späť-postavila som sa-Fajn....-odpovedala mi Julla Vychádzala som hore schodmi a v hlave som mala prázdno. Nevedela som čo mám robiť, hnusila som sa sama sebe. Prišla som do izby, rýchlo som na seba hodila čisté oblečenie a umyla som sa. Keď som išla dole zbadala som dvere, boli od Filipovej izby. Potichu som zaklopala a vošla som, nikto tam nebol iba ticho. Vytiahla som náušnice a položila som ich na stolík vedľa postele. Vyšla som von a schádzala som dole, pomaly a zúfalo. Vyšla som pred dom. Čakala ma tam Julla ale nebola sama, kúsok od nej stál nejaký chalan. Škaredo na mňa pozrel, akoby ma chcel ziesť. V momente som vedela, že aj on patrí medzi upírov. Bolo mi to jedno, ale v tom sa niečo vo mne pohlo.-Čo čumíš?-zrúkla som na neho a Julla sa na mňa prekvapene pozrela-Nemôžem?-spýtal sa ten chalan-Nie! Ja nie som na jedenie!-stále som na neho rúkala-Ako to môžeš vedieť?-usmial sa-Skús sa ma dotknúť a vlastnoručne ťa zabijem!-nedokázala som sa ovládať-Mám strach!-stále sa smial-Tak ho maj...mi dvaja máme ešte niečo nevybavené!-sykla som-Ale čo take?-prekvapene sa spýtal-Ten les!-sebaisto som povedala, bola som si úplne istá, že to bol on-Aha...-povedal podráždene.Strašne sme po sebe kričali až z poza rohu vyšiel Filip. Škaredo sa pozrel na toho chalana. Ku mne ani len pohľadom nezablúdil.-Čo tu chceš?-podráždene sa spýtal-Prišiel som za Jullov...potrebujem s ňou hovoriť-krotil sa -Vypadni!-zreval Filip-Len čo sa porozprávam s Jullou.-odvrkol -Filip to je v poriadku...-povedela pokojne Julla-Naozaj?-neveril Filip-Prosím ťa choď s Naďou dole nech sa naje.-požiadala Filipa a ten sa na mňa pozrel-Ja ťa počkám...-pozrela som na Jullu-Toto bude nadlho-odpovedala mi-Fajn....-povedala som a nedobrovolne som sadla do svojho auta-Pôjdeme mojím- povedal Flip chladne.V momente som vystúpila a zamkla auto. Zazrela som na Filipa a sadla som si do jeho športiaku. Sadol za volant a naštartoval, auto ticho zapriadlo ako mačička. Pozrel na mňa a ja na neho. Naše spoločné pohľady sa stali neodlúčiteľnou zložkou naších životov. Neodolala som a pohladkala som mu chrbát ruky. Stále sa na mňa pozeral, nevedela som aká bude jeho reakcia. Žiadna sa nedostvila. Dosť ma to prekvapilo, ale aj upokojilo. V dedine sme boli ako na koni, išli sme do malej pizzerie, hoci na pizzu som nemala ani najmenšiu chuť. Tak som si dala len nejaké cestoviny a skúmala som, čo je to za chuť. Neprišla som na to. Čo už. Sedeli sme v úplnej tichosti a po chvíli prehovoril Filip.-Prečo si hučala na Mara?-zvedavo sa opýtal-Lebo ma sotil v lese na zem...-odpovedala som nervózne-Čo ťa?-neveril -Keď som sem prišla, išli sme sa s Jullou prejsť do lesa....ukázala mi ten vodopád...a keď sme sa vracali naspäť tak bola už tma a niekto ma sotil na zem...nevidela som kto, ale Julla začala hneď hučať a potom mi povedala, že to bol nejaký Mara....-stíchla som-A ako si vedela, že je to on, čo tam stál s Jullou?-položil ďalšiu otázku-Nevedela....cítila som to....-pozrela som na neho-To vážne?-vyvalil na mňa oči-No...zrazu ma prepadol strašný pocit zúrivosti, keď som ho zbadala....neviem čo to malo byť...ešte sa mi to nestalo...-zamyslela som sa.Filip sa na mňa skúmavo pozeral a nad niečim rozmýšľal. Nechcela som ho rušiť v jeho myšlienkach a tak som len sedela a sledovala ho.-Vieš ty vlastne akých máš predkov?-zamračil sa -Čo je to za otázka?-nerozumela som-Ale nič nehaj tak...-mávol rukou a skončil rozhovor.Čo najrýchlejšie som do seba nahádzala cestoviny s divnou chuťou, aby sme už konečne išli. Celá táto situácia mi bola nanajvýš nepríjemná.-Pôjdeme?-spýtala som sa-Nechceš už nič?-odpovedal otázkou-Nie...ešte to tak...-hundrala som-Nechutilo ti?-uškrnul sa-Ako si to uhádol?-uškrnula som sa aj ja-Vidno to...-usmial sa-Tie cestoviny boli nechutné....-pozerala som von oknom-Chceš sa ísť prejsť?-spýtal sa nenútene-Ani nie...radšej by som si išla na chvíľu lahnúť...-pozrela som sa na Filipa-Fajn ako chceš...-potichu povedal a zdvihlo sa zo stoličky.Zaplatil účet a išli sme naspäť hore. Julla ešte ničo riešila s Marom a ja som bola dosť vyčerpaná. Vychádzala som mhore schodmi a Filip za mňou.-Kam ideš?-zazrela som na neho-Idem ťa uložiť do postele...-usmial sa-Nie nejdeš-zastavila som-Nemôžem?-zdvihol jedno obočie-Presne-uškrnula som sa na neho.Otočila som sa a vkĺzla som do izby. Ako som sa otočila za chrbom mi stál Filip. Pritlačil ma o dvere a zadíval sa mi do očí. Začala som prudko dýchať z toľkého návalu vzrušenia. Všimol si to a oči sa mu zaiskrili. Stále sa na mňa pozeral s nenásytným pohľadom, akoby ma chcel zjesť. Zahrizla som si do spodnej pery a nahodila som pohľad trpiteľa. Ľadovou rukou mi prešiel po tepne, cítil ako mi pulzuje srdce. Jeho pohľad upútal môj krk, nebespečne si zahrizol do pery. Zrazu ma pochitila túžba udrieť ho. A tak aj bolo, z ničoho nič som mu jednu vypálila. Odstúpil a neveriacky na mňa zazrel.-A to začo?-nechápal-Ja neviem...-zúfalo som povedala a zviezla som sa na zem-Čo máš výpadky alebo čo?-stále nechápal-Ja neviem...to ako si ma hladkal na krku a potom, keď si si zahryzol do pery....jednoducho to prišlo...-držala som si hlavu a slzy mi tiekli potokom-Neplač!-povedal a začal mi utierať slzy-Prepáč....-šepkala som-Nič to....-utešoval ma.Moju uplakanú tvár si zobral do svojích dlani a na pery mi vtiskol krásny, nežný bosk. Potom ma pustil a odstúpil. Čakal na moju reakciu. A tá prišla. V momente ako sa postavil a ustúpil odo mňa, bola som na nohách aj ja a skočila som po ňom ako nejaká neskrotená šelma. Padla som mu priamo do náručia a dravo som na neho pozrela. Nevedela som mu odolať, nevedela som odolať všetkému čo sa ho týkalo. Jednou rukou som mu behla do jeho nádherných vlasov a druhou som ho pevne chitila za rameno. Nenávistne som na neho pozerala. Vrelo to vo mne, tak strašne.Len tam stál so mnou v náručí a čakal čo spravím. Poboskala som ho,ako ešte nikoho. Toľkú vášeň som zo seba nikdy nevydala. Neviem ako dlho sme sa boskávali a neviem ani ako sa mu podarilo dostať ma na postel. Nežne mi vtískal na pery malé bošteky a hladil ma po líci. Vychutnávala som jeho dotyky ako by mali byť posledné. Nechcela som, aby táto chvíľa skončila. Nuž zaspala som.Keď som sa prebrala bola vonku tma. “Ďalší premrhaný deň” pomyslela som si. Započúvala som sa do tmy a z dola som počula ruch. Niekto rozpraval. Ten hlas som nepoznala, ale strašne kričal. Potichu som zošla dole schodmi. Nikto tam nebol, ale hlas som stále počula. Obzerala som sa okolo seba ako divá, čakala som, že to je len nejaký žart. Ale nebol.-Julla....!-zvolala som-Áno?-ozvala sa zhora zo schodov-Čo sa to tu deje?-zmetene som sa spýtala-Čo máš na mysli?-nehcápala a pomaly schádzala dole-Ten hlas...-odpovedala som-Aký hlas?-pousmiala sa Julla-Nepočuješ ho?-bála som sa-Nie....nepočujem....-vážne povedela Julla.So slzami v očiach som na ňu pozrela a nevedela som čo mám robiť. Stále tam bol a niečo mi hovoril. Čupla som si a rukami som si chitila uši. Prichádzala som o rozum. Julla tam len stála a nevedela čo sa to so mnou deje. Po chvíly som sa postavila akoby sa nič nedialo.-Čo?-nechápavo som povedala-Čo?-pozrela na mňa Julla-Tu niekomu ale dobre šibe!-pozrela som sa jej do očí-Ako to myslíš?-nechápala-Ja tu počujem nekoho hovoriť...-vysvetľovala som jej-Koho?-spýtala sa-A čo ja viem?-zhukla som-Fajn...heh...pojdeme niekam von?-povedala opatrne-Prezlečiem sa a padáme...-rýchlo som odpovedala.V momente som bola v izbe a čo najrýchlejšie som sa prezliekla. Ten hlas ma stále prenasledoval, snazila som sa ho ignorovať, išlo to dosť zle. Zbehla som dole, div že som sa nezabila.Julla len vytreštila oči a nechápala všetkú tú rýchlosť. Ako sme tak vychádzali zastala som. Prepadol ma strašný pocit, že mi niečo chýba. Pozrela som na Jullu.-Deje sa niečo?-spýtala sa-Kde je Filip?-obzrela som sa do otvorených dverí-Išiel von s kamarátmi...-odpovedala nechápavo-Počkaj...hneď som späť!-rýchlo som povedala. Rýchlo som vybehla hore schodmi a letela som rovno do Filipovej izby. Ani som nerozsvietila svetlo, rozbehla som sa k nočnému stolíku a schmatla som náušnice a letela som dole. Po ceste dolu schodmi som msi ich stihla nasadiť na uši. Vypochodovala som cez vchodové dvere a Julla žasla.-Fajn...môžeme ísť...-usmiala som sa a pritom som fučala-Čo je to s tebou?-nechápala-Nič...mám chuť sa poriadne zabaviť...-usmiala som sa-Naozaj?-pochybovačne na mňa pozrela-No...-stále som sa usmievala-Chceš ísť do Alči?-stále sa pozerala-Jasné...ale ideme na tvojom aute!-poznamenala som-Fajn...-šepla.Nasadli sme do druhého športiaku a rútili sme sa dole po kľukatéj ceste do dediny.Bola to naozaj rýchla jazda. Nestihla som sa ani zapásať a už sme parkovali pred Alibabou. Bolo tam veľa upírov a všetci upreli pohľady na krásne červené Porsche Coope. Vystúpili sme. Julla mala oblečené červené obtiahnuté sexi tričko s hlbokým výstrihom, červenú koženú minisukňu a nádherné, samozrejme, červené čižmi na podpätku, dokonale ladila so svojim autom. A ja? V živote som si nemyslela, že sa tak niekedy oblečiem. Mala som na sebe čierny top s výstrihom, nie tak hlbokým ako mala Julla, ale približovalo sa to tomu, čierna minisukňa mi zakrívala akurát tak zadok a vysoké čižmi mi šikovne zakrývali moje lýtka. Pozreli sme sa na seba a Julla mi naznačila, aby som sa tvárila pyšne. A tak aj bolo. Zdvihla som bradu a hrdo som vykročila ku vchodu do baru. Nemyslela som na to, že mi môžu tí upíry ublížiť. Sem tam som na niektorého z nich hodila zvodný pohľad apokračovala som daľej v ceste. Vošli sme dnu, Julla išla pre istotu prvá, keby sa ničo zomlelo.Višla z poza rohu a prešla pohľadom po bare. Vyšla som za ňou a zbadala som Filipa ako sedí so svojími kamarátmi v modrých kreslách a niečom sa smiali. Zbadal Jullu a potom mňa. Až mu padla sánka. S Jullou sme na seba pozreli a zasmiali sme sa. Kúsok od nás bol volný nejaký stôl. Sadli sme si k nemu a začali sme mleť. Sem tam som pozrela na Filipa a zvodne som sa na neho usmiala.-Bože aj on je tu....-šepla Julla-Kto?-nechápala som-Ten chalan z kaviarne...-takmer šepkala-Tak choď za ním...-šepla som jej-Zbláznila si sa?-zazrela na mňa-Čo veď tam sedí sám....-uškrnula som sa-Keď si taká múdra tak choď za ním ty!-podpichla ma-Ja ho chcem alebo ty?-uškrnula som sa. Jula na mňa hodila nevraživý pohľad.Tak som sa postavila a naklonila som sa k nej.-Ako chceš!-šepla som-Kam ideš?-nechápala-Zostaň tu!-prikázala som jej.Ten chalan sedel pri barovom pulte úplne sám. Mal neprítomný pohľad a tak keď som k nemu pristúpila ani si ma nevšimol.-Ehm...Ahoj!-pozdravila som ho -Čau!-pozrel na mňa-Čo tu tak smutne a sám?-spýtala som sa ho-Som tu nový a nikoho tu nepoznám...-povedal a smutne sa pozrel na prázdny pohár-Nechcel by si si sadnúť k nám?-spýtala som sa na rovinu-K vám?-nechápal-No áno...sedíme tamto....ja a moja kamarátka...-pozrela som na Jullu a usmiala som sa-A nebude to prekážať tvojej kamarátke?-opatrne sa spýtal-Zaručene nie.-odpovedala som mu a usmiala som sa na neho-Ty si tiež.....upír?-nesmelo sa poýtal-Vyzerám tak?-uškrnula som sa-Hej...vyzeráš...-usmial sa aj on-Nie...ja nie som upír... ale moja kamarátka je...-znova som pozrela na nervóznu Jullu, pozrel sa aj on-Hm...pekná...-poznamenal-Tak čo prisadneš si?-usmiala som sa-Hej jasné...čo pijete?-znova sa usmial-No...biely strik so spraitom...-uškrnula som sa-OK...hneď som tam...-usmial sa.Otočila som sa na opätku a kráčala som naspäť k Julle. Pozerala som sa do zeme a usmievala som sa. Sadla som si a pozrela som smerom k Filipovi. Práve sa na mňa pozeral a bol dosť podráždený, pochitilo ma nutkanie vysvetliť mu čo sa práve dialo. Škaredo na mňa zazeral. Ten chalan si k nám prisadol a Julle hneď stúpla nálada, bola som rada, že sa konečne budeme baviť.-Ehm...Ahoj!-nesmelo pozdrabil Jullu -Ahoj!-usmiala sa na neho-Počuj...ako sa vlastne voláš?-spýtala som sa -Alexander...-odpovedal a sklonil hlavu-Uhm...takže Saša...-poznamenala som-No nejako tak....-usmial sa-Fajn decka opustím vás na chvíľočku..musím si ničo vybaviť...-uškrmula som sa.Julla na mňa nechápavo pozrela a pokrútila nesúhlasne hlavou. Ja som sa len usmiala, postavila som sa a pozrela som na Filipa. Rorprával sa s nejakým kamarátom, sem tam pozrel na mňa a keď si všimol, že stojím nespustil zo mňa oči. Vykročila som smerom k nemu a on stále na mňa hľadel a nebol jediný. Všetci jeho kamaráti sa na mňa pozerali. Pristúpila som k ich stolu a rukami som sa opierala o modré kreslo.-Ahoj!-pozdravila som Filipa-Ahoj!-odzdravil-Bavíš sa?-usmiala som sa-Hej a ty?-neveriacky na mňa pozeral-Zatial statočne kysnem...-uškrnula som sa-Ako je to možné?-spýtal sa zrazu jeden z jeho mkamarátov a ja som na neho hodila úsmev-Nikto ma nezabáva...-odvetila som-Doteraz ťa bavil tamten nový...-odvrkol Filip-Hej teraz baví tvoju sestru...mimochodom...-prižmúrila som oči Filip sa nahol cez operadlo kresla a pozrel na Jullu. Ja som sa obzrela a všimla som si, že sa perfektne bavia. Otočila som sa na naspäť k Filipovi a usmiala som sa na neho.-Prisadneš si?-spýtal sa náhle-Ak nebudem prekážať?-usmiala som sa-Nie nebudeš...ale v celom bare nie je voľné kreslo...-zahundral a ja som sa poobzerala-Uff...máš pravdu....-priznala som-Tak ja postojím...bez problémov...-usmiala som sa.Zrazu ma Filip chitil za ruku a stiahol ma k sebe na kolená. Nemienila som sa tomu brániť, pretože som to tak plánovala. Odhrnul mi vlasy z ucha a všimol si, že mám náušnice od neho. Ľadovými prstami mi prešiel po uchu a opäť mi cez neho dal vlasy. Pozrela som sa na neho a usmiala som sa.-Som rád, že si si ich dala...-šepol mi do ucha-No...hej...rozmyslela som si to v poslednej chvíly...-usmiala som sa -Páčia sa ti?-stále šepkal-Áno...páčia...-pozrela som na neho-Chceš sa ísť prejsť?-povedal trochu hlasnejšie-Jasne...prečo nie...-postavila som sa a Filip tiež.Vyšli sme von pred par a všetci čo tam stáli civeli na nás. Julla si spokojne hrkútala v bare so Sašom. Otočila som sa na Filipa a ten hneď pochopil, že sa nechcem precházať. Potrbovala som sa poriadne nadýchnuť. Oprela som sa o studený múr a pozerala som na Filipa. Pristúpúil ku mne.-Dnes priam žiariš....-povedal mi potichu-Naozaj?-usmiala som sa-Naozaj...si na zožratie...-usmial sa-Nehovor...-povedala som trochu chladne a on si to v momente všimol-Stalo sa niečo?-nechápal-Poď sem... a daj mi pusu...-prikázala som mu chladne-Čo?-začudoval sa-Nepočul si?-podráždene som sa spýtala.Bez slova podišiel ku mne a dal mi pusu. Čakala som, že hneď odstúpi, ale nespravil to. Chitila som ho za pás a pritiahla som ho ešte bližšie. Sklonil ku mne hlavu a silno ma objal, bolo to ako ľadová sprcha. Hlavu som položila na jeho hruď. Nič v nej netĺklo. Smutne som na neho pozrela.-Čo sa deje?-pozrel na mňa-Nebyje ti srdce...-pozerala som do zeme-Hej...som prakticky...mŕtvi...-povedal potichu-Ako dlho si už....upír?-spýtala som sa-250 rokov....-smutne sa usmial-Ou....no...-nevedela som čo mám na to povedať-Veru...-odvetil smutne -Nebuď smutný...-utešovala som ho-Nie...to je v pohode...už som si zvykol...-usmial sa -Fajn...-uškrnula som sa.Nevedela som ako ďalej s naším rozhovorom a tak som ho len objala. Tuho ma zovrel vo svojom náručí až ma to dusilo, ale nechcela som, aby ma pustil. Cítila som sa tak bezpečne. Odtisol si ma od seba a pozrel mi do očí. Vedela som čo príde. Ako sa ku mne približoval, že mi dá pusu odvrátila som tvár. Pozerala som do zeme a nemala som odvahu pozrieť sa na neho.Cítila som jeho chladný dych v mojich vlasoch.-Prepáč...-povedala som potichu-Nechápem to...-povedal-Ja ti nechcem ublížiť...-smutne som povedala-Ubližuješ mi tým, že ma odmietaš...-povedal chladne-Viem...a ver, že to bolí aj mňa...-stále som pozerala do zeme-Tak prečo to robíš?-sykol-Čo robím?-nechápala som-Prečo so mňou stále flirtuješ?-odvrkol-Lebo....lebo sa nechcem vzdať tej predstavi, že mi budeš patriť...-trpko som povedala-Nemusí to byť len predstava....-šepol mi do vlasov-Nie?...A čo to teda môže byť?...-pozrela som mu do očí-Vzťah?-smutne sa na mňa zahľadel-Vzťah.....-šepla som-Prečo sa tomu vyhýbaš?-vyrazil zo sebastiana-Nevyhýbam....-odvrkla som -Len je to trochu nebezpečne...tak ako pre nňa tak aj pre teba...--Hej to máš pravdu...ale zistil som,že akosi neviem bez teba existovať-povedal-Hej...ani ja bez teba....-pozrela som sa mu hlboko do očí.Už nemalo zmysel niečo hovoriť. Všetko bolo už povedané. Začala ma striasať zima. Filip ku mne pristúpil a chitil ma za ruku. Nevedela som ako sa mám z toho všetkého vyhovoriť. Budem niekedy šťastná? Dopraje aj mne život trochu lásky? Neriešila som to. Bola som v Filipovom náručí a to mi stačilo. Moje srdce sa rozhorelo túžbou. Nečakala som na nič a poboskala som ho. Nežne sa mi pozrel do očí a pohladil ma po líci.-Vieš aké je to, keď začneš mať rada niečo čo je pre teba zakázané?-šepol mi do vlasov-Viem...-odpovedala som mu -Chcem ťa...chcem ťa celú....-silno ma objal -Viem...-šepla som.Krásnu chvílu prerušila Julla. Vybehla z poza rohu a zagánila na nás. Neveriacky som na ňu pozrele, bola opitá. Knísala sa z jednej strany na druhú a blažene sa usmievala.-Sewa...-usmiala sa ešte viac-No nazdar!-zahundrala som-A čo tu vy dvaja robíte...?-spýtala sa-Rozprávame sa.-odpovedal za mňa Filip-A očom?-stále sa usmievala.Pozrela som na Filipa a nežne som sa usmiala.-Necháš nás na chvíľku?-spýtala som sa ho-Jasné...potom príď za mňou....-usmial sa a odišiel-Julla!-zasyčala som-Čo je?-usmiala sa-Ty si opitá!-začala som sa smiať-Ale iba trošku.-smiala sa-Trošku?-škerila som sa -Hehehehehe......-chechtala sa-A kde je Saša?-opýtala som sa zrazu-Čaká vnútri...na nás...-pozrela na mňa-Hádam na teba,nie?-zarazila som sa-Ja som mu povedala, že idem pre teba-plietol sa jej jazyk-Aha...fajn...tak poďme dnu...-nechápala som.Vošli sme dnu a opäť všetky upírie oči spočinuli na nás. Zamierila som k stolu, kde sedela Julla a Saša. Sadla som si. Saša sa na mňa usmial a ja na neho. Môj pohľad však zaletel k Filipovi. Ten skúmavým pohľadom zisťoval aká je situácia. Nechcelo sa mi vysvetlovať a ani naznačovať a tak som sklonila hlavu. Saša sa postavil a niekam odišiel. Pozrela som na Jullu.-Kam odišiel?-spýtala som sa-Poslala som ho nech ti niečo prinesie na pitie.-usmiala sa na mňa Julla-Ja nechcem nič...-zamrmlala som-Čo ti je?-spýtala saAle nič...som len unavená...-uškrnula som sa-Chceš ísť dom?-priklonila sa ku mne-Nie ja váa teraz nechcem rušiť...-usmiala som sa-Ja ju odveziem...-ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa obzrela-Nie to nemusíš...-vyhovárala som sa-Aj tak idem už dom...tak prčo nie?-poznamenal-Julli ak ti to nebude vadiť...-otočila som sa k Julle-Nie pohoda...-uškrnula sa-Fajn...-usmiala som sa.Otočila som sa k Filipovi a naznačila som mu,že odchadzame. Okamžite to pochopil. Sadla som si do nádherného čierneho porsche. Trochu ma striasla zima a Filip v momente pridal kúrenie. Želala som si ležať v posteli a spať. V okamihu ako auto zastavilo pred domom rodiny VonŠpot vybehla som z auta a letela som do izby. Ako som však vošla do domu opäť som začula hlas. Začala som sa obzerať okolo seba,vošiel Filip a prerušil ma. Nič nepovedal,len sa na mňa pozeral. Nevine som na neho pozrela a uškrnula som sa.-Čo je?-uškrnula som sa-Čo to robíš?-spýtal sa-Nič...-usmiala som sa-Naozaj?-neveril ma-Naozaj...-stále som sa usmievala-Fajn tak ja idem spať...-nahodil zvláštny výraz a otočil sa k schodom.Hlas ktorý som však počula mi nedal spať,bála som sa ako malé dieťa. Vôbec mi to nebolo po vôli,Julla sa ešte nevrátila, a keď som sa pozrela na hodiny boli tri ráno. Pochitil ma smäd zišla som dole a rozsvietila som všetko čo sa len dalo. Vbehla som do kuchyne. Bola obrovská. Podlaha bola z bledého dreva, celá kuchynská linka bola krvavo červenéj farby. Bolo v perfektnom stave. Čo by aj nie, veď ju takmer nepoužívali. Premýšľala som,kde by som mohla nájsť pohár. Nuž tak som začala hladať. Stále nič. Po piatich minútach som to vzdala, tak som nakukla do chladničky. Malý kúsok vo mne dúfal,že aspoň tu nájdem nejaký zdroj vody. No mýlila som sa. Hlas,ktorý som celú dobu počula,som si teraz vôbec nevšímala. Hladanie pohára ma tak zamestnalo ž som zabudla.-Čo to tu vystrájaš?-počula som výrarny hlas, obzrela som sa-Fuj! To som sa ale ľakla!-vypľula som zo seba-Čo tu hľadáš?-spýtala sa Julla-Pohár...-uškrnula som sa -V tamtej poličke..-usmiala sa-Aha...kde si toľko bola?-zrazu mi napadlo-Vonku..-usmila sa ešte viac-Vidím,že ti bolo super...vďaka mne...-uškrnula som sa-Hej...to áno...-sklonila hlavu-Chceš mi o tom dačo povedať?-šepla som-Nebude ti to vadiť?-opatrne sa spýtala-Nie...aj tak nemôžem spať..-usmiala som sa-Super....-zachichotala sa.Sadli sme si dole na podlahu. Tíško som sŕkala vodu a pomaly som hasila smäd.Julla si sadla oproti mne a potichu začala rozprávať o večere.-To bolo jednoducho super. Vieš ako si ho zavolala k nám si sadnúť. Ja neverila som, že sa to niekedy stane.-usmievala sa a oči jej iskrili-O čom ste sa rozprávali?-vyzvedala som-A tak všeobecne, najprv sa vypytoval na teba,potom vyzvedal dačo o mne a nakoniec so vyzvedala ja o ňom.-šepkala-A čo si sa dozvedela?-usmiala som sa-No asi toľko,že je zhruba 200 rokov upírom...je sám...jeho rodičia su taktiež upíri a že má modrú Mazdu3.-spokojne odpovedala-To je všetko?-padla mi sánka-Asi hej...-chichotala-A podrobnosti?-ťahala som z nej-Čo ťa zaujíma?-usmiala sa-Čo ste spolu mali?-uškrnula som sa-Zatial ešte nič....-nežne sa usmiala-Som rada,že si šťastná....čo si vlastne pila?-usmiala som sa-Čerešňu..-zaškerila sa-No uff..-povedala som-Inak mám tu jednu schovanu....-povedala a otvorila skrinku-Nevedela som,že upírom chutí chlast-začudovala som sa-By...si sa divila....-štikútlo sa jej-Aha...-začudovala som sa-Tak to stiahneme...-usmiala sa-Nie som si tým istá...-pochybovačne som povedala-Len sa ty nič neboj...-ubezpečovala ma.Bolo to dosť kruté,ale podarilo sa nám stiahnúť celú fľašu. Julla mala zjavne po poslednom glgu dosť a ja tiež. Sedeli sme na dlážke a smiali sme sa na totálnych blbostiach. V kuchyni bolo tlmené svetlo. Zrazu niekto rozsvietil. Julla prižmúrila oči . Silnejšie svetlo nás obe na malú chvíľu oslepilo,hľadala som príčinu a aj som ju našla. Vo dverách stál Sebastian. Pozrel sa na mňa prísnym pohľadom a ja som vedela,že je zle. Julla sa začala smiať ako pominutá. Nebezpečne sa na ňu pozrel,ale nejako to nepomohlo,smiala sa ďalej a dokonca ešte viac. Horko ťažko som sa postavila. Oprela som sa o kuchynskú linku,lebo som nevládala stáť. Julla stále sedela na zemi,ale už sa nesmiala. Divne sa na mňa pozrela. Nechápala som prečo zrazu taká zmena,postavila sa. Šibalsky sa na mňn usmiala apristúpila ku mne. Sebastian sa pohol smerom ku mne. Julla mi odhrnula vlasy z krku. Zrazu som všetko pochopila. Pochitil ju smäd. Sebastian to vedel, okamžite sa postavil medzi nás. Necítila som nič. Mala som sa báť,ale z toľkého alkoholu v krvy som neovládala svoje pocity.-Julla,ukľudni sa!-zasypel na ňu Sebastian -Ja som kľudná!-krvilačne sa usmiala-Nie,nie si.-ticho šepkal-Ale som...len so trochu hladná...-stále sa usmievala-Filip...-povedal trochu hlasnejšie a ten sa hneď zjavil -Julla,čo to vystrájaš?-opatrne ku mne prikročil-Nič...absolútne nič-bola ako v tranze-Prestaň!-zreval na ňu Filip-Kľud...zober Naďu hore...do tvojej izby...-povedal potichu Sebastian -Dobre...-odpovedal Filip a chitil ma za ruku-Čo je to s ňou?-zľakla som sa-Potom ti poviem...poď!-šepkal mi Filip.Potichu ma ťahal po schodoch do jeho izby. Keďže vo mne pôsobil alkohol, matne som si uvedomovala čo sa deje. Filip ma posadil na posteľ a silno ma objal. Odtisla som sa a nechápavo som na neho pozrela.-Čo to robíš?-spýtala som sa-Čo robím?-nechápal moju otázku-Prečo ma obímaš?-šepla som-Nemôžem?-stále nechápal-Nie...môžeš...ale prečo takto?-poznamenala som-Ako?-spýtal sa-Akoby som mala každú chvíľu umrieť...-pokrútila som hlavou.Nereagoval na moje slová. Sklonil hlavu a pozeral do zeme. Premohla ma únava. Ľahla som si. Pozrel sa na mňa a ja som sa na neho usmiala. Stále mi nedochádzalo čo sa vlastne stalo. Zavrela som oči a pocítila som ako ma Filip hladká po vlasoch. Otvorila som oči,Filip sa nado mňou skláňal a túžobne na mňa hľadel. Nedokázala som sa odtrhnúť od jeho očí. Boli také nežné,také plné lásky a túžby. Čakala som,že niečo povie. Nepovedal nič,len na mňa pozeral a hladkal ma. Alkohol pomaly,ale isto účinkoval na moje zmysli a ja som nedokázala premôcť spánok. Zobudila som sa až ráno s bolesťou hlavy a vo Filipovej chladnéj náruči. Strašne som sa zľakla, zvrešťala som a vyskočila som z postele. Filip sa prebral a posadil sa. Stála som pri okne a nenávystne som na neho zazerala.-Stalo sa niečo?-spýtal sa po chvíly ticha-Tú istú otázku mám aj ja na teba?-odvrkla som-Nespali sme spolu...neboj sa?-takmer smutne poznamenal -Prečo som spala tu?-nechápala som-Lebo Julla robila včeraj problémi...-povedal potichu-Aké problémi?-zagánila som na neho-Chcela si z teba spraviť večeru...-sklonil hlavu-Prečo si to nepamätám?-zarazila som sa-Bola si na mol...-uškrnul sa-Ou...-zahanbene som sa uškrnula-No hej...to sa občas stáva.-smial sa-Kde je Julla?-ustarostene som pozrela von oknom-Neviem...asi ju vzel Sebastiam na lov...-zvážnel-Aha...-nevedala som čo na to povedať.Bez slova som odišla z izby. Až keď som vošla do Jullinej izby všetko mi doplo. Čupla som si k stene a rozplakala som sa. Jully nebolo až do obeda. Potom sa aj so Sebastianom objavila na lúke za domom. Pomaly kráčali a o niečom sa zhovárali. Julla celú dobu pozerala do zeme a len prikyvovala. Stála som pri okne a pozeral som na les. Nevedela som ako sa mám zachovť k upírovi,ktorí ma chcel zožrať. Nemo som pozerala von oknom až kym nevošiel Filip,sklonila som hlavu. Myseľ som mala prázdnu a navyše ma hrozne bolela hlava. Filip sa ku mne bez slova postavil a ľadovou dlaňou mi prešiel po chrbáte. Otočila som sa k nemu a objala som ho. Takú úzkosť som ešte nikdy nepocítila. Tá bolesť bola strašná, moja najlepšia kamarátka ma chcela zjesť. Rozplakala som sa. Filip ma tuho objal a ja som v tej chvíly vedela čo mám spraviť. Vysúkala som sa z jeho objatia a vybehla som z izby. Vyletela som na lúku a rozbehla som sa za Jullou. Tá ma videla už z dialky, rútila som sa ako veľká voda.-Ty si ma chcela zožrať?!-zrúkla som na ňu-Nadi mne je to tak ľúto!-ospravedlňovala sa-Teraz ti to je ľúto?....Keby neprišiel Sebastian tak by si ma kludne zožrala!-kričala som-Prepáč...-plakala Julla-Nie...Bude lepšie ak hneď odídem...-poznamenala som kľudnejšie-Nie...prosím nie....-plakala ešte viac.Nemala som jej na to čo povedať,otočila som sa a vošla som späť do domu. Vybehla som hore a čo najrýchlejšie som si pobalila veci. Zbehla som dole a bez akéj koľvek rozlúčky som odišla od Jully. Prišla som o najlepšiu kamarátku behom jedného večera,večera,ktorý sa začal tak perfektne. Pristihla som sa ako plačem. Neboli to slzy zlosti ani hnevu. Bolo mi toho všetkého tak ľuto. Začal mi zvoniť mobil,pozrela som sa a na displei blikalo Julline meno. Nevšímala som si to,lebo som vedela,že ma to len zbytočne rozruší. Tak som vypla mobil,zapala som ho až doma.

Andrea Táchová

Andrea Táchová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som úprimná, spoločenská a priama. Čo na srdci to na jazyku. Zoznam autorových rubrík:  Na druhom brehuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu