Prax Dr. Schamana 17 / Mier

Nový prípad Dr. Schamana možno osloví tých z vás, ktorí sa nevedia zbaviť pocitov viny.

Prax Dr. Schamana 17 / Mier
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Konečne Phangan. Konečne ja a more. Odchod z prostredia ordinácie bol nevyhnutný. Liečim pacientov na diaľku a seba liečim pekne zblízka.  Aj dnes ráno som s chuťou podľahol starému známemu zvyku, ktorý z akejsi veľkorysosti realizujem len v Thajsku. Schamanko, toto tvojmu bruchu len prospieva, spokojne dychčím pri rannej 5 kilometrovke.  Behať pri mori je koncentrované klišé, ale to mi nevadí. Dôležitá je rutina. Pripomínam si, že toto nie je dovolenka, ale pracovný remote work. Náhodou pri mori a v dosahu baru s palacinkami a čerstvým mango džúsom. Cesta bola úmorná. Panické ataky, ktoré na moju psychologickú maličkosť prišli už vo Viedni sa postupne vytratili, ako sa vzdialenosť medzi starým kontinentom a mnou predlžovala. Polámaný krk z lietadla, príšerný dusný vzduch v Bangkoku a dlhočizný nočný vlak na juh Thajska. Prvé dni som neriešil prostredie. Na drevenom balkóne nad morom som v trenkách poctivo videotalkoval 7 hodín denne, len aby som dohnal zameškaných pacientov. V krátkych pauzách medzi hovormi som počúval údery vĺn na útes a pohľadom rátal kraby prisaté na skaly. Konečne. Všetka tá ťažoba domova sa vytratila a do terapií som sa púšťal s novým elánom v očakávaní voľných dní, ktoré sa na mňa rútili, len čo doženiem resty.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď dobeháte pri mori skoro ráno, cikády z posledných síl dohrávajú nočné koncerty a vo vzduchu zavoňajú kvety. Vašou úlohou je spláchnuť pot jedným zaplávaním k bójke a naspäť. Potom hneď na terasu, na pravidelné palacinky a mango džús.  Sadám si na terase nas útesom, hlavou kývnem rusky hovoriacej rodinke a kým čakám na čašníka, dovolím si kúsok správ v mobile. Skúšam to rozdýchať. Mariupol. Snažím sa zbaviť nepríjemného pocitu, že ja som TU, a toľko ľudí je na ceste do neznáma. Chcem sa presvedčiť, že nemám ako inak pomôcť a preto každé ráno posielam pár eur na dobrovoľnícke účty. Palacinky. Yes. With pineapples. Yes. Mango Juice.  Zahľadím sa na vodnú hladinu. Ako pokojne a mierumilovne obmýva breh. Dýcham. Nemôžeš vyriešiť všetky problémy sveta. Spämataj sa.  Opakujujem si mantru, pri ktorej ma nepríjemne pichá v zátylku. Premýšľam, ako krásne sa potvrdzuje, že človek neunikne pred žiadnym konfliktom. Ani tým vnútorným. Vypínam mobil a precíznym rezom vraždím palacinku. Ako si ju vkladám do úst, ruka mi zastane vo vzduchu. Srdce sa mi zastaví, ako môj inštinkt zocelený terapiami niečo zachytí. Je to vzlykot. Pomalý, ťažký. Pri vedľajšom stolíku sedí opálený starší muž. Pamätám si ho z pláže. Pokyvkajúc na turistov,  vždy v dobrej nálade s drinkom v zdvihnutej ruke, stal sa akousi plážovou celebritou. Dal sa do reči snáď s každým, a jeho ruská, mierne otravná štedrosť pri bare bola legendárna. Pozval snáď každého. V duchu som ho volal beachboy, pretože všetky paničky v rokoch boli z neho na pláži hotové. Oslovoval ich „ďjevočky“ a pred každou zhodil v úklone klobúk až k zemi. Beachboy. Sedemdesiat rokov. Biela rozhalená košeľa, vodka-džús, ako vždy pri stole sám. Klobúk však teraz leží na zemi a filigrántska tvár sa ukrýva v širokých dlaniach. Muž sa pomaly a veľmi ticho otriasa. 

SkryťVypnúť reklamu

Zhlboka sa nadychujem a vstanem. Mužovi dvíham klobúk a chytím ho za plece. Uslzené oči akoby ani nepatrili beachboyovi zo včerajšieho večera. Dohovárame sa lámanou angličtinou a ruštinou zo strednej školy. Muž poďakuje. Váhavo sa otáčam k svojmu stolu, ale psychoterapeut vo mne ma jmne obráti zase späť. Požaljusta..are you alright? Muž sa mi ospravedňuje a ani si nevšimne, že si k nemu sadnem. Pripomína mi môjho plačúceho deda. Prepáčte. Prepáčte, opakuje a na moju otázku dá opäť hlavu do dlaní. Vidíme, že na mobile sa mu prehráva video. Zábery z Ukrajiny. Mariupol. Vidíme, že sme upútali pozornosť pár ľudí, ale každý ju zase rýchlo stratil. Spomedzi prstov muža sa predierajú veľké slzy. Až teraz si všímnem, že jeho ruky sa akosi nehodia k imidžu beachboya. Sú drsné a dokonca zjazvené, akoby po rozsiahlom zranení. Sergej ze z Ruska. Každý rok si dopraje s dospelými deťmi dovolenku v Thajsku.  Tento rok je iný. Sergej si upije s vodky a pomaly na mobile ukáže fotku dvoch synov v uniformách. Ruka sa mu roztrasie,  ako vysvetľuje prečo je tento rok iný. Synovia boli povolaní na akési cvičenie. Majú sem za ním čoskoro prísť. Smutný muž poťahuje nosom a vyplašene mi ukazuje smsku. V ruštine ledva dokážem prečítať text, ale rýchlo pochopím. Syn píše, že je na fronte. Útočíme na Ukrajinu otec. Nech nám boh odpustí. Modli sa za mňa. Sergej sa opäť rozplače, pretože odvtedy sa so synmi nevie spojiť.  Zlatá retiazka na krku sa chveje. Snažím sa ho utešiť, veď som čítal, že spojenie vypadlo takmer všade. Iste sú v poriadku. Starý muž sa oprie lakťami na stôl a palcom ľavej ruky si šúcha jazvu na pravej dlani. Vy nechápete. Samozrejme, že sa o nich bojím. Ale dodnes som čítal úplne iné správy. Mala to byť nejaká malá operácia. My však zabíjame bratov a sestry. Sú to naši susedia. Sergej si chvejúcim hlasom upije a s pohľadom upretým do stola pokračuje. Urobili sme to vtedy. A robíme to zase. Tá suka kremeľská. Vždy má iné meno, ale robí to isté. Presne ako vtedy v 88-mom. Sergej mi rozpovie, ako bol príslúšníkom soviestkej armády, ktorá okupovala Afganistan. Raz večer na stanovište nastúpil nový major a prikázal strieľať na karavánu áut. Kričal ako zmyslov zbavený, nad hlavou mával Makarovom a nútil vojaka nabiť guľomet. Strelec bol bledý ako smrť..nemal ani osemnásť..Sergej potrasie hlavou a ukáže mi zjazvenú dlaň. Mladík  od strachu dostal kŕč do prsta. S guľometom strieľaľ  aj keď z nákladiakov vyskočili ženy a deti. Holými rukami som zovrel hlaveň guľometu, a stočil ju hore. Bola žeravá od neutálej paľby..

SkryťVypnúť reklamu

Obrázok blogu

Nervózne hľadím na Sergejove jazvy a zúrivo si potiahnem z cigarety. Ešte v rannom pološere osvetlí ružové svetlo tvár starého muža. Na toto ma netrénovali. Toto je realita, toto nie je nejaký pracovný burnout kamoško. Čo si s týmto počneš? V hlave mi prebiehajú vyľakané myšlienky a jediné na čo sa zmôžem, je stlačiť Sergejove plece. Dvihne na mňa zrak a zalszenými očami mi hľadí do tváre, pričom opakuje izvinite, izvinite. Prepáčte, nech nám prepáčia...prekladám si a pozerám do stola, neprestávajúc stláčať Sergejove plece. Niečo sa vo mne však aktivuje. Niečo čo je mojou súčasťou, čo neviem vypnúť. Lámanou ruštinou šepkám starému mužovi, čo mi vyplávalo na povrch mysle, obišlo rozum a silne sa obtrelo o srdce.  Sergej ma počúva a pohľad sa mu trochu rozjasní. Pozrie sa  smerom k stolu, kde sedí rusky hovoriaca rodinka s chlapcom, ktorý má šiltovku v ukrajinských farbách. Prikývne a ťažko vstane. Odhodlane prejde k ich stolu a spýta sa po rusky. Ste ukrajinci?  Otec rodiny kývne vyľakanej žene a postaví sa medzi rodinu a deti. A čo chceš, rus?  Odhodlane a neisto súčasne sa vystrie. A Sergej, ten veľký starý muž si tam, na tej terase kľakne na jedno koleno, skloní hlavu a šokovanému mužovi zopakuje: izvinite.Muž zmätene pomôže Sergejovi vstať a krútiac hlavou si zase sadne. Manželka má ruku na ústach a deti sa zmätene pozerajú raz tam, raz tam. Sergej sťažka vstane, a sadne si zase ku mne. Pomaly mi kývne na znak vdaky, a pomaly, ťahavo vydýchne. Prichádza čašník, a Sergej platí. Pozýva ma, ale bez tej hlúpej pompéznosti včerajška.  Časník krúti hlavou. Karta nefunguje. Ani druhá. Ani tretia. Je možné, že vaše banky už..nefungujú...pomaly vysvetľujem a ponúkam sa, že to vezmem. Sergej akoby ostarol o 5 rokov. Ešte včera by si kúpil celú pláž, a dnes možno prišiel o všetko. Ešte aj o dôstojnosť.

SkryťVypnúť reklamu

Niet! Ty mu to nebudeš platiť. Nikto mu to nebude platiť! Ozve sa hlas a párik surferov od vedľajšieho stola rýchlo odíde. Vedľa nás stojí ukrajinec odvedľajšieho stola, otec rodiny. Pristúpi k čašníkovi a na terminál priloží vlastnú kartu. Ja to zaplatím.  Normálny rus a normálny ukrajinec. Brat bratovi.. podáva ruku Sergejovi a berie starého a šokovaného muža k rodinnému stolu.

Až mi stislo hruď. Ale inak. Tak nejak dobre. Odchádzam do svojej chatky a na kraji reštiky sa ešte raz obzriem. Sergej  sa s neistým úsmevom zoznamuje s ukrajinskou matkou a hneď nato sa ocitá  v obkľúčení dvoch ukrajinských detí, ktoré naňho nemilosrdne pália to najsilnejšou zo všetkých zbraní. Detskou dobiedzavosťou. 

 

Kráčam domov a premýšľam o tom, kto a v koho mene vedie vojny, a prečo stále opakujeme tie isté chyby. Ale o tom by si mal niečo vedieť práve ty, nie Schamanko? A more šumí a hučí, a na malú chvíľu vo vzduchu cítiť...mier. 

 

 

Pokračovanie nabudúce.

Andrej Csino

Andrej Csino

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som Andrej, mám reláciu na rádiu The End, za sebou dve divné knižky, som autorom projektu Dvestrany na popularizovanie debutujúcich autorov, organizujem bratislavské literárne Večery v zamate. Publikujem literárny seriál v časopise Moja psychológia. A mám psa Bruna. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

44 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

280 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu