Ľudskosť a zdravý rozum opúšťajú Slovensko

Tento článok by som chcel venovať svojmu otcovi a jeho kamarátom z Dobrovoľného hasičského zboru, ktorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami a ktorých počas ich života nikdy ľudskosť a zdravý rozum neopustili. Bolo 26. 12. 2025, možno okolo 22:00 – 23:00 v noci, keď som si čítal časopis paradoxne o údení klobás. Vyrušilo ma podivné červené svetlo, ktoré išlo z okna. Postavil som sa, pozrel sa von a videl šľahať plamene a lietať iskry spoza rodinného domu, ktorý je oproti. Rodinný dom, o ktorom píšem, je ďalší paradox – je spojený s pozemkom požiarnej zbrojnice. Nemám presný pojem o čase ani o tom, ako dlho čo trvalo, ale môžem povedať, že po 15 – 20 sekundách sledovania situácie z okna a uvedomenia si, že v areáli požiarnej zbrojnice je panoptikum ľudí, ktorí si hovoria Dobrovoľný hasičský zbor Svinná, sa vo mne prebudilo to, čo mal v sebe môj otec a mnohých z vás, čitateľov, rodičia a starí rodičia. Ľudskosť a zdravý rozum. Rozbehol som sa z domu, dal si kroksy a utekal. Pred hlavným vchodom, pred tým obrovským požiarom, stál 70-ročný sused a spýtal sa ma, čo sa deje. Odpovede sa nedočkal, nakoľko som v sekunde preskočil plot, ktorý je mimochodom taký ostrý, že keby sa ho čo i len dotknete, tak vás to zabolí. Zrazu som sa ocitol zoči-voči obrovským plameňom. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že dnu je človek, ktorého treba zobudiť, prebrať, ak je opitý, alebo otrávený, ak sa dym dostal dnu, a dostať ho von. Kopol som dvakrát do vchodových dverí a zbadal som, že sused žije a ide smerom von. Pocit, ktorý som vtedy mal, ma prenasleduje dodnes. Je to pocit, že som sám a predo mnou je obrovský oheň. Zo strany požiarnej zbrojnice na mňa pozeralo to panoptikum ľudí a z druhej strany sa na ulici zjavili policajti. Bolo ich asi sedem. Prečo z tých 11 – 12 ľudí ani jeden nepreskočil plot? Prečo ani jeden nešiel pomôcť hasiť? Prečo ani jeden nešiel vyslobodiť človeka z domu, ktorý mohol byť o pár minút v obrovských plameňoch? Prečo nepoužilo to panoptikum ľudí hydrant, ktorý je oproti? Prečo nezapojili aspoň obyčajnú tenkú hadicu, ktorou umývajú skoro každý deň hasičské auto, a nehasili ňou oheň? Prečo neprišli susedia? Prečo sa každý pozeral z pohodlia svojho domova? Vysvetlím ten paradox, o ktorom som písal na začiatku – že som si čítal o údení klobás. Nehorel priamo interiér rodinného domu. Horela udiareň, ktorá bola spojená s rodinným domom, spolu s prístreškom pre zvieratá, ktorý kopíroval múr rodinného domu. Neviem, čo všetko tam sused mal a čo horelo. Viem iba to, že plamene šľahali do okna domu, ktoré bolo nad nimi. Videl som na dvore, v blízkosti požiaru, nádrž plnú vody a na nej položené vedrá. Hasil som o život. Počas toho som prinútil suseda, ktorý bol zmätený a vyšiel zdomu, aby zapojil hadicu na vodovod, ktorú som tam tiež uvidel. Spravil to. Popri tom všetkom som kričal na to panoptikum na požiarnej zbrojnici: „Poďte mi pomôcť! Haste to! Nepozerajte sa!“ A na policajtov, ktorí stáli na ulici, zasa: „Preskočte tú bránu! Poďte mi pomôcť!“ Čo myslíte, šiel niekto? Dodnes mám ten požiar pred očami. Dodnes na sebe vidím, že to nie som ja. Vidím, že to na mne vidia aj moji blízki. A dodnes si kladiem otázku – nie ako mnohí, ktorí ten dom poznajú, aj pána, ktorý v ňom žije, prečo skoro zhorel ten dom, ale prečo zhorela ľudskosť. Prečo sa v rozhodujúcej chvíli každý schoval za plot, za uniformu, za paragraf? Prečo zdravý rozum zostal stáť na chodníku a pozeral sa, ako mizne dom, spomienky a možno aj človek? Odstupom pár dní som pochopil jednu vec. Neodchádzame zo Slovenska len za peniazmi. Odchádzame, keď sa z ľudskosti stane hrdinstvo a z pomoci podozrenie. Ak raz stratíme schopnosť konať ako ľudia bez toho, aby sme čakali na povolenie, stratíme viac než domy. Stratíme sami seba. A to je požiar, ktorý sa už nedá uhasiť vodou