Vtedy mi napadlo,že práve v tom spočíva rozdiel medzi deťmi a dospelými .
Prečo deti vidia všetko tak priamo? Lebo sú takí... a áno,páči sa mi to! Páči sa mi, že sú takí, akí sú!
Dajte dieťaťunejaký cieľ a pozerajte čo spraví... vidí pred sebou cieľ... a rovnú cestu... na ceste sú aj prekážky... ale ono sanevzdáva a po tej rovnej ceste ide, nech sú na nej akékoľvek prekážky... a s úsmevomna tvári dojde do cieľa... a tam sa teší, pretože získalo to, čo chcelo...
Dajte dospelému nejaký cieľ a pozerajte čospraví... vidí pred sebou cieľ... a rovnú cestu... na ceste sú ajprekážky... ale dospelý sa zľakne, tak začne blúdiť po horách a dolinách...blúdi radšej po tých nepekných cestách na ktorých sa objavia ešte horšieprekážky, akoby si mal vybrať cestu prostú... a vyčerpaný dôjdu do cieľa...a tam? Netešia sa z toho...
Vidíte ten rozdiel?Mnohí dospelí vravia, že život predeti je jednoduchší, pretože majú menej starostí... ale je to tak? Nevyrábajúsi dospelí sami tie problémy? Prečoprosto nekráčajú jednoduchšie, ale zbytočne si komplikujú život?
Neviem. Ja samaneviem povedať prečo, pričom ja samotná si komplikujem život. Moja mamča mistále hovorí: „Prečo si komplikuješ život?“ A ja neviem... neviem odpovedať na tú otázku... vediaostatní na ňu odpoveď? Lebo ja nie... ale rada by som to vedela...
A práve ovplyvnenátýmito úvahami, často nahlas pred inými vyslovujem moje životné motto:
„Keď vyrastiem,chcem byť malým dievčatkom!“
