https://blog.sme.sk/angela blog.sme.sk blog@sme.sk sk Tmavá miestnosť zahalená rúškom tajomstva a kopami pavučín nielen v rohoch nedesila asi len jediného človeka, jediné dievča. Stála tam samá a hľadela vpred. Uprene sledovala jeden bod na starej stene. Špina bola doslova zažratá všade. Stálo tam tmavé zrkadlo s tmavým hrdzavým rámom. Presne do neho sa pozeralo to dievča už päť minút bez žmurknutia oka. Odrazu sa z vrchu rámu spustil malý pavúčik. Dievča to nachvíľu vydesilo, no nedala to na sebe badať, len sa jej letmo zrýchlil tep. Keď zistila, že je to len pavúk, malý tvor s ôsmymi nožičkami, ktorého ľudia zabíjajú len preto ako vyzerá, prestala sa báť. „Ty za nič nemôžeš,“ chytila ho do rúk a začala si ho prehadzovať pomedzi prsty, „ my za to nemôžeme.“Oči sa jej trochu zaleskli, no nevydala ani jedinú slzičku. Po chvíli pavúka pustila a nechala ho tak. Na slobode, kde má byť, kam patrí. a9bca351-9342-4c46-bc9d-0b522c96372f Fri, 17 Aug 2007 15:11:36 +0000 https://blog.sme.sk/angela/proza/samota-taky-aky-sa-vidime