Počúvať minulosť z LCD obrazoviek je paradox. Zákop mi nepripadal tak realistický ako v lese, kde som chodila s dedkom. Alebo som už možno vyrástla z takej predstavivosti. Po 50-tych rokoch to už bolo skutočnejšie. Rádio, magnety v škôlke, panelky, stavebnice od prvej lásky, filmy, korálky, obrazy zo školy a známa osobnosť ešte ako študent na volebnej kandidátke. Rada rozmýšľam, kde by som vtedy bola. Skonštatovali sme, že my by sme asi na námestí neštrngali kľúčmi. Na hornom poschodí som nenašla nutriu, len chrobáky pri ktorých sme pišťali (typické ženské), kým naši chlapi sa tvárili ako hrdinovia (asi preto, že oni sa na nich ani nepozreli).
Objavila som ďalšieho človeka, s ktorým sa rada hádam. Nie krik a obviňovanie, len svoje názory a skončí sa to vtipne. Chcem sa niečo od neho povyzvedať o mojom „milom", ale nemám odvahu ani na to. Mením sa na zaľúbené dievčatko, hoci som ním nikdy nebola.
Znova ma zatočil ako kedysi, ale nezabudol romantickú chvíľku zironizovať. Aj preto ho mám rada. Veď si rozumieme. Teším sa, keď bude bývať u nás v izbe nad garážou, aj so psom. Poznať sa tak dobre je niekedy nevýhoda, ale nevymenila by som to.
Takmer každý deň okolo neho prechádzam. Stretávam ho v škole, na internáte, na omši a ..... v mojich snoch. Ten dnešný bol ozaj originálny. On o tom vôbec netuší. Už dávno som takto nebola. Len nedávno som písala o „novej láske" mojej kamošky a teraz...ja. Nemôžem ho osloviť, veď by som sa zbláznila. Srdce mi tancuje už pri pozdrave, ale tie skoky pri rozhovore by nezvládlo. Záhadne maily, naplánované stretnutia, tajomné lístočky...mám milión inšpirácii ako „na to", ale neodvážim sa ani na jedno. Až mi je ľúto, že idem domov na tak dlho a ktovie kedy ho zasa uvidím, keď sa spolieham len na náhodu. Zverovať sa s niečím takým práve jemu, zasa sa správame divne. Som rada, že som taká výnimočná.
