Autokratický šéf ako dôsledok mobbingu, pokračovanie.

Psychológovia hovoria, že láska k sebe samému nie je negatívny cit. Ibaže by jej mal mať každý toľko, aby sa nedal zneužívať, nie však toľko, aby stratil zmysel pre potreby iných. Posolstvo človeka narcisa svetu hovorí „najprv som tu ja, potom veľmi, veľmi dlho nik.“ Myslím, že v každom človeku je štipka ctižiadosti a túžby byť uznávaný. Ale zároveň musíme mať cit pre správnu mieru. Nebezpečná situácia vzniká vtedy, ak sa z narcistu stane šéf. Nepozná slovo spolupráca, empatia, nemá rešpekt pred nikým a ničím. Riadi sa iba „svojimi pravidlami a normami“, pričom aj tieto kradne od iných a vydáva za svoje. Často si privlastňuje zásluhy kolegov, zato zodpovednosť za nedostatky a zlyhania nie je ochotný niesť. Ak sa objaví prázdne manažérske miesto, môžeme si byť istí, že sa doň rád posadí. To, ako sa správal Norbert, Milenin šéf nie je možné nazvať inak ako „narcizmus.“ Dnes v pomerne náročnej dobe na riadenie jeho hlavným problémom bolo to, či ho zamestnanci zdravia a ako ho zdravia. Opakovane požadoval od Mileny, že má na to upozorniť podriadených. Samozrejme, že nič nepodnikla. Zastávala názor, že pozdrav nemožno vyžadovať. Pozdrav je prejavom úcty človeka voči človeku. Podľa toho aké vzťahy medzi nami existujú aj pozdrav môže byť priateľský, srdečný alebo len formálny, vyjadrujúci prejav spoločenského správania. Milena sama nikdy nečaká na pozdrav. Pozdrav by mal byť vzájomný, vyjadrujúci určitý obojstranný záujem, záujem človeka o človeka. Je zaujímavé, že šéf, ktorý chcel byť „zdravený“ veľmi často na pozdrav ani neodpovedal. Ďalší jeho problém bol v tom, kde je umiestnené na dokladoch jeho meno, funkcia a či je dosť výrazne napísané. Nebol by dôvod namietať to, ak by to súviselo so správne vedenou korešpondenciou, no nebolo tomu vždy tak. Veľmi paradoxná situácia sa stala na jednom pracovnom stretnutí, ktorého sa okrem Norberta zúčastnil aj jeho zástupca. Neviem, ako sa to stalo, ale publikum potleskom privítalo až jeho zástupcu. Ale je celkom možné, že to mysleli, ako privítanie obidvoch. No pre Norberta to bola trauma. Vyčítal Milene, že keď nik netlieskal mala aspoň ona. Na prvý pohľad sa to zdalo ako vtip. No, že to Norbert vzal ako vážny problém potvrdil tým, že sa k tomu opakovane vracal ešte ďalší mesiac. To bola jedna stránka, tá ako videla šéfa Milena. To čo prežívali ostatní zamestnanciz blízkeho okolia šéfa, bola zas druhá vec. Verte nebolo to nič pekné, čo si zamestnanci hovorili medzi sebou. Vo firme bolo cítiť stagnáciu a nezáujem o veci spoločné. Mnohí síce hovorili, že je čas na otvorený rozhovor, ale nič nepodnikli. Prejavoval sa chaos, chýbala koncepčná práca. Všetci vedeli, že to nie je dôsledok neodbornosti šéfa, ale žiaľ dôsledok jeho charakterových vlastností. Nenašiel sa nikto odvážny, aby prišiel s návrhom na riešenie. Ako to už v živote býva, aj v tomto prípade záver tohto prípadu vyriešil život sám...Alebo to predsa nebola náhoda? Záver externej kontroly vyústil do odvolania tohto „narcistu.“ A jeho reakcia? Nepripustil si zlyhanie. On je najlepší, jedinečný. Nemôže robiť nič iné len riaditeľa. On je na prácu manažéra predurčený. A skutočne po čase dostal opäť manažérske miesto. Ale to už je ďalšia životná etapa „narcisa“ Norberta.Na budúce: Aké hodnoty uznával Milenin šéf.