Dobrá rada, cena zlata.

Otvorila som závažnú tému. No nemyslím si, že som bola vždy pochopená. Môj zámer bol poukázať na tento problém. Dať pár slov k problému a popísať skúsenosť, zážitky, skutočné príbehy ľudí, ktorí psychický teror zažili aj s jeho dôsledkami.Určite som si nemyslela, že otváram poradňu. Ak som myslela rady, tak som predpokladala, že ak si niekto s podobnou skúsenosťou prečíta príbeh iného človeka, že mu to snáď pomôže a ľahšie prekonaná svoje problémy. Veľa ľudí si myslí, že jeho problém je najväčší, ale ak spozná životný príbeh iného človeka, možno si uvedomí, že sú aj väčšie problémy na svete. Veď mnohé príbehy skončili relatívne dobre a majú šťastný koniec.Očakávala som že diskusia môže tento problém posunúť ďalej. Chcela som veriť, že sa možno nájdu ľudia, ktorí majú možností a chuť hľadať riešenie toho závažného spoločenského problému.Môj druhý omyl. Predpokladala som, že keď budú ľudia články čítať, buď ich článok osloví alebo nie. Buď mu dajú hodnotenie, alebo nie. Ak budú mať potrebu zapoja sa do diskusie a vyjadria svoj názor ku konkrétnej téme. No diskusia bola o babke na dvore, o námete na telenovelu, o odporúčaní týždenníka Život a Slovenka. Raz píšem veľkým tempom, potom zasa zle zoštylizujem nadpis, som amatér, diletant atď. Nedovolím si diskusiu citovať lebo s kultúrou prejavu nemá nič spoločné.Môj tretí omyl. Vraj kódex blogéra. Príde mi to tak, ako by sme napriek pravidlám cestnej premávky prechádzali križovatku na červenú. Alebo platí, že niektorí sme si rovní, iní rovnejší. Verte alebo nie, toľko intolerancie som nezažila za celý život, čo sa týchto pár dní. Alebo že by to boli diskutujúci z povolania? Veď, ako by si potom dovolili urážať hlava, nehlava a seba stavať na piedestál. Skrývať svoje, podľa môjho názoru nekultúrne prejavy za právo na vlastný názor nebudem radšej komentovať. Ako som reagovala ja? Možno niekedy tak, „aká akcia, taká reakcia.“Očakávala som kritiku ale slušným spôsobom. Viem, že nie som jediná, čo dostáva spätnú väzbu týmto spôsobom, ale to ma predsa nemôže uspokojiť. Alebo, že by tí istí diskutujúci plašili blogérov ako “vrabcov na čerešni.“Ešte niečo, na to, aby mal človek názor na psychický teror nemusí byť hneď odborník, špecialista. Kritika tohto typu by bola na mieste, keby išlo od odborný časopis, či o inú prezentáciu odborníkov. Pokiaľ viem blog ním nie je. A len tak mimochodom, nepripadá vám to celé, tak trochu ako šikaná? Že by som pichla do osieho hniezda?Alebo by som mala písať radšej takto? „ Ráno som vstala, dala som si dobrú kávu. Sadla som do auta a dala som sa na cestu do Nitry, kde ma čakalo obchodné rokovanie...“ Alebo dnes som k obedu varila ..., chceš recept?.“ Tak poraďte, veď dobrá rada ma cenu zlata. Ale viete, čo? Ja som dosť zásadová a tvrdohlavá, tak to radšej urobím po svojom. Budem písať a riadiť sa pri tom svojim srdcom. A čo sa týka diskusie? Odpovedať budem na slušné štylizované otázky a reagovať na slušne zadefinované názory. To budem zasa považovať ja svoje právo. Domnievam sa, že ak bude slušne vyjadrovať svoje názory, že nebudem nikomu prekážať.