Hneď na prvý pohľad je jasné, že je sobota poobede a upršaný deň. Stoly a stolíky sú zaplnené zákazníkmi pohodlne usadenými na stoličkách a v boxoch, popíjajúcich svoje nápoje. Živá vrava sa mieša s pobehujúcimi čašníčkami približne v mojom veku, ktoré majú čo robiť, aby ulahodili maškrtným nemeckým žalúdkom. Očami nájdem prázdny stôl v kúte pri okne a konečne si sadnem. Zaplaví ma príjemné teplo a vôňa kávy. Objednám si latte a pohodlne sa zahniezdim na stoličke. Sledujem život na ulici.
Dážď medzičasom zhustol a nabral na intenzite. Padajúce kvapky sa s čľapotom odrážajú od zeme a zase pristávajú a zbiehajú sa do úzkych potôčikov. Potôčiky mohutnejú a vytvárajú mláky. Presne také, do ktorej som vstúpila aj ja. Na jazyku sa mi rozplýva horkastá chuť kávy a pomaly zohrieva premrznuté telo. Chodci sa postupne vytrácajú a Jubiläum Platz osirie. Dážď slabne a sivé mračná sa ďalej plavia po oblohe.
Teplé a suché ovzdušie caffetterie ma uspáva. Hodím do seba posledný hlt latte, zdvihnem zo zeme mokrý dáždnik a vyjdem na ulicu. Bŕ! Strasie ma. Sledujem ciferník na hodinkách a zisťujem čas príchodu autobusu. Zo všetkého najviac si teraz želám ľahnúť si pod teplý paplón a zakryť sa až po uši. Z diaľky ku mne dolieha nepretržite trúbenie. Otočím hlavu za zvukmi, ktoré postupne silnejú. Pred semaforom, na ktorom svieti červená, zastavujú trúbiace autá a vytvárajú pravidelnú kolónu. Na každom z nich visí na anténe priviazaná biela stužka. Áh! Dôjde mi. Svadba. Vodiči využívajú naskytnutú príležitosť pred semaforom a upozorňujú na seba presne tak, ako to robievajú malé deti. Mladomanželia budú bohatí, skrsne mi v hlave veselá myšlienka.
Na semafore zasvieti zelená a autá sa dávajú opäť do pohybu. Prebehnem na druhú stranu k zastávke a drkocem zubami. Je poriadne chladno. Zastávka pod strechou je totálne obsadená a čakajúci sa tvária, akoby si svoje miesto už vopred dôkladne rezervovali. Fľochnem na nich nepríjemným pohľadom a vychutnávam si svoj široký dáždnik. Konečne prichádza autobus. Tí bez dáždnika sa tlačia ako hmyz prví a nepríjemne strkajú. Strkám sa aj ja. Ale pritom dávam pozor, aby som niektorému z nich nešťastne nevypichla oko dáždnikom. Je mi to treba? Nie, a tak trpezlivo čakám. Vhupnem do autobusu a sadnem si na teplé sedadlo.
O desať minút už otváram dvere svojho bytíku a otrepávam kvapky z dáždnika. Uvarím si teplý ovocný čaj a capnem na pohovku. Vkĺznem pod deku, otvorím knihu a chlipkám horúci čaj. Dážď zase bubnuje na okno. Mne je to už jedno. Ponorím sa do deja a cítim, ako ma čaj celú pomaličky zohrieva.
