reklama

Afganské fiasko ZSSR 3.

Vojna v Afganistane mala byť tajomstvom, preto počas prvých rokov politbyro prijalo drastické kroky, aby to tak aj bolo.

Afganské fiasko ZSSR 3.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Vojaci umiestnení v Afganistane mali zákaz o tom rozprávať. Tí, ktorí sa vracali, nemali dovolené počas moskovskej olympiády cestovať do hlavného mesta v obave, že by mohli niečo povedať zahraničným návštevníkom. Miestne vojenské správy striktne zakázali rodinám vojakov, ktorí v Afganistane padli, rozprávať sa s kýmkoľvek o okolnostiach smrti ich príbuzných. Pre obyčajných ľudí bolo prakticky nemožné dozvedieť sa, čo sa tam deje.

Sovietska 40. armáda, na pleciach ktorej spočívala hlavná ťarcha vojenských operácií, dala svojim vojakom jasne najavo, čo bude nasledovať, ak porušia disciplínu. V zvláštnej príručke, ktorú všetkým distribuovali, boli opísané nielen zvyky afganského ľudu, ale bolo im aj pripomenuté, že sú trestne zodpovední za vojenské trestné činy podľa Trestného zákonníka. Zámerné zabitie mohlo byť potrestané väzením až do 10 rokov, trest smrti mohol byť udelený, ak existovali obzvlášť priťažujúce okolnosti, medzi ktoré patrila aj opitosť. Ozbrojená lúpež a pašovanie tovaru do ZSSR mohli vyniesť do 10 rokov väzenia. Aj napriek sankciám vojaci spáchali mnoho brutálnych skutkov jednotlivo alebo aj v skupinách. Najčastejšou, vcelku logickou a pochopiteľnou, výhovorkou bolo ´Oni to urobili nám, tak my sme mali právo urobiť to im.´ Presná štatistika podlieha utajeniu, ale podľa niektorých zdrojov bolo proti vojakom v Afganistane vznesených 6.412 obvinení, vrátane 714 prípadov vraždy, 2.840 prípadov predaja zbraní Afgancom a 534 žalôb bolo za distribúciu drog.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pre vojakov to bola vojna bez klasickej frontovej línie. Kedykoľvek im pod nohami mohla vybuchnúť mína. Bradatý roľník obrábajúci chudobné políčko mohol na nich v ďalšej minúte strieľať zo zálohy alebo klásť nálože pri ceste. Mohli byť odzadu zastrelení ženou alebo dieťaťom. Takto sa sovietski vojaci naučili strieľať ako prví, bez ohľadu na dôsledky. S divošskou zúrivosťou reagovali buď aby bránili samých seba, alebo aby pomstili straty. Často privolávali letecké bombardovanie či delostrelecké ostreľovanie na dediny, o ktorých mali podozrenie, že ukrývajú mudžahedínov, alebo že na nich strieľali. Z dedín a priľahlých polí potom ostávali len hromady zhorených trosiek, s mŕtvymi mužmi, ženami aj deťmi. So zemou zrovnávali osady, ohradené záhrady, ničili podzemné zavlažovacie systémy. Milióny afganských utečencov v Iráne a Pakistane podávali správy o neodôvodnenom hromadnom zatýkaní, väznení bez súdu, mučení a zabíjaní väzňov, znásilňovaní, vraždení žien a detí, bombardovaní dedín a masakrovaní civilistov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je treba dodať, že povstalci za nimi takmer v ničom nezaostávali. Skupiny so základňami v Pakistane sa vyhrážali ženám ak nevyhoveli ich striktnému chápaniu islamského správania sa, vraždili oponentov, v Pakistane riadili väznice, kde zadržiavali, mučili a strieľali afganských utečencov, o ktorých si mysleli, že patria k ich oponentom. Systematicky a často bez rozlišovania vyhladzovali "špiónov" a "kolaborantov" v Afganistane, niekedy aj s ich kompletnými rodinami, alebo aj celé dediny.

Aj napriek snahe o utajenie toho, čo sa tam v skutočnosti deje, už po mesiaci bojov začali v Moskve obiehať zvesti, že nemocnice v Taškente sú plne ranených vojakov, že lietadlá pristávajú doma plné truhiel. Vojaci, novinári, zdravotné sestry, ktorí sa vracali domov, začali rozprávať. Vojaci matkám, tie susedom,... Niekoľko odvážlivcov sa diskrétne snažilo priviesť svojich nadriadenýcch k poznaniu pravdy o tom, čo sa v Afganistane skutočne deje. Dopisovateľ Pravdy Ščedrov napísal už v novembri 1981 na Ústredný výbor aby im tam oznámil, že afganská vláda kompletne zlyhala v snahe získať vidiecke oblasti späť od rebelov. Vytrvalým kritikom bol plukovník Šeršnev, ktorý ako propagandista pomáhal dať dohromady brožúrku o zvykoch Afgancov. Došiel k záveru, že vojna sa bude ďalej stupňovať, ak sa armáda okrem bojov nezapojí aj do pomoci miestnym ľuďom. Generál Majorov, ktorý bol v počiatočných fázach hlavným sovietskym vojenským poradcom prišiel čoskoro k názoru, že vojna v Afganistane je nevyhrateľná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V máji 1983 sa už verejná mienka v Sovietskom zväze začala obracať proti vojne a kritika sa začala čoraz viac šíriť aj medzi obyčajnými ľuďmi, najmä tými, ktorí vo vojne stratili príbuzných. Väčšina z listov, ktoré boli adresované celoštátnym novinám a časopisom, ako aj miestnym a oblastným orgánom strany a vlády, bola od matiek, ktorých synovia padli alebo boli povolaní.

Väčšina z tých, ktorí slúžili v Afganistane sa domov vrátila v poriadku, niektorí s chorobami, vrátane psychických, iní ranení či ako invalidi. Mnohí sa však nevrátili. Absolútnym symbolom vojny pre mnohých bolo lietadlo s prezývkou "Čierny tulipán" - veľký štvormotorový Antonov AN-12, ktorý privážal domov telá padlých. Ruské publikum pesničkára Alexandra Rozenbauma dodnes stojí v tichej úcte padlým, keď spieva svoju pieseň:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V priebehu deviatich rokov v Afganistane slúžilo okolo 620.000 mužov a niekoľko stoviek žien. 525.000 z nich bolo príslušníkmi pravidelnej armády, ostatní boli členmi KGB alebo Specnaz. Bolo to 3,4 % z celkového počtu ľudí schopných vojenskej služby. Oficiálny počet mŕtvych bol 15.051, teda 2,4 % z tých, ktorí slúžili. Na druhej strane sa obeťami vojny stalo odhadom niečo medzi 600.000 až 1,5 milióna Afgancov, ďalšie milióny boli nútené hľadať útočisko v Pakistane a Iráne.

Posledným bojovým vozidlom, ktoré 14. februára 1989 o 09.45, pod bojovou zástavou 40. armády, prešlo most cez hraničnú rieku do ZSSR, bol obrnený transportér BTR s číslom 305, v ktorom sa v parádnej uniforme s Afganistanom lúčil vrchný veliteľ armády generál Gromov.

Na moste ich nikto nevítal. Nikto z vedenia Strany, nikto z vlády, nikto z Ministerstva obrany, nikto z Kremľa. Vojaci, ktorí si prešli peklom im túto urážku nikdy neodpustili.

Pokračovanie Ako sa nerobí štátny prevrat. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Rodric Braithwaite - Afgantsy.

Do pozornosti: 9. rota (2005) | ČSFD.cz (csfd.cz)

Náklad 200 (2007) | ČSFD.cz (csfd.cz)

Musulmanin (1995) | Recenze - Uživatelské | ČSFD.cz (csfd.cz)

Afghanistan: The Wounded Land (TV Mini Series 2020) - IMDb

Soukromá válka pana Wilsona (2007) | ČSFD.cz (csfd.cz)

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  505
  •  | 
  • Páči sa:  1 739x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu