Verili vo veci, ktoré sa zdali absurdnými, znepokojujúcimi, ba až nemožnými.
Obyvatelia Rímskeho impéria pred dvetisíc rokmi považovali náboženstvo a náboženské presvedčenie za samozrejmé a raz a navždy dané. Všetci mali svojich bohov, ktorých uctievali, svätyne a vyobrazenia, ktoré mali v domácnosti, chrámy, ktoré navštevovali, obety, ktoré ponúkali. Všetko to bolo posilnené zákonmi, politikou, zábavou, vojnou, obchodom a rodinou.
V polovici prvého storočia nášho letopočtu sa však objavila malá skupina nasledovateľov Ježiša, ktorí sami seba nazývali "veriaci". Predtým, než sa stali známymi ako "kresťania", používali inú terminológiu na označenie samých seba: "bratia a sestry", "svätí" (v zmysle "posvätní") a "veriaci". Ich používanie jazyka "viery" a "nábožnosti" signalizovalo hlbší rozdiel oproti grécko-rímskemu náboženstvu tej doby.
Medzi Rimanmi panovalo presvedčenie, že osobná viera, tie najlepšie úmysly, ani hlboké city náboženstvu nepomáhajú. Záležalo iba na tom, čo požadovali bohovia - obety a poslušnosť. Raní kresťania mali, samozrejme, svoje vlastné praktiky a rituály. Nováčikovia boli ponorení do vody pri obrade krstu, pravidelne usporadúvali rituálnu hostinu (Pánov stôl), avšak keď prečítame Nový Zákon zistíme, že boli posadnutí vierou (napr. Mat. 9:22, Gal. 3:2, Ž. 11:1).
Náboženstvo Kresťanov sa točilo okolo viery. Ježiš vyzýval na vieru v Neho a Evanjelium. Kresťanská viera bola o zmluvnom vzťahu na základe dôvery a vzájomnosti. Najmä v listoch apoštola Pavla sa o viere píše ako o vzťahu, kde sa dve strany navzájom spoja, aby žili vo vzájomnej prosperite a úžitku. Vo vzťahoch existujú očakávania, niekedy aj povinnosti a sľuby, základom zdravého vzťahu je však dôvera.
Už zo Židov sa Rimania vysmievali pre ich nezvyčajnú vieru - vieru v jedného Boha s vylúčením tradičných rímskych bohov, pre ich nezvyčajné "extravagantné" praktiky, ako bola napríklad obriezka a obmedzujúce zákony týkajúce sa jedla (zákaz bravčoviny). Kresťania boli pre nich ešte viac bizarní: uctievali "kriminálnika" (Ježiša), časti židovskej viery predpisovali pohanom, uctievali bez akýchkoľvek sôch, neuskutočňovali žiadne materiálne obety, nemali oficiálnych kňazov, ani chrámy. Najabsurdnejším sa však Rimanom zdal dôraz, ktorý Kresťania kládli na vieru samotnú.
Kresťania, čerpajúc zo židovských písiem a zákona verili, že viera v Boha je centrom, srdcom a životom pravého náboženstva. Ježiš prišiel ako vtelený Boží syn a Mesiáš aby obnovil súlad sveta s Bohom. Keď Ježiš povedal farizejom, ktorí naňho útočili, aby zistili čo znamená "Chcem milosrdenstvo, nie obetu," citoval z ich písiem, okrem iného aj z proroka Izaiáša (Iz. 29:13): "Ich srdcia sú odo mňa vzdialené, takže ich bázeň ku mne je naučeným ľudským príkazom..." Tento Boh im dal najavo, že od nich nechce iba obyčajné rituálne obety. Chce Vieru, Nádej a Lásku.
Obeta musí byť ponúknutá na základe pravej a skutočnej viery a citu.
Fejková viera nie je viera a obeta je potom iba mŕtvym zvieraťom, nie ponukou Bohu.
U raných Kresťanov rituály tiež mali svoje miesto a svoju hodnotu, pravé náboženstvo však bolo o hlbokej viere a oddanosti. O to viac, keď ich náboženské praktiky išli proti prúdu náboženských praktík v širšej kultúre vtedajšej doby.
Raní Kresťania si nevyberali iba jedno náboženstvo z menu rôznych možností ako z jedálneho lístka. Podstatou svojej viery a vernosťou Ježišovi odmietali rímske tradície a ohrozovali prosperitu celej rímskej spoločnosti tým, že narušovali pax deorum - mier s bohmi.
To z Kresťanov urobilo hrozbu a nebezpečenstvo, ktoré Rimania niekedy nazývali povera.
S ďalekosiahlymi následkami pre budúcnosť.
Pokračovanie Divné nové náboženstvo v prvom storočí, časť tretia. Kresťania vs. Rimania. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Nijay K. Gupta - Strange Religion.
