Aby som sa vyhol ich neustálemu vysvetľovaniu či odkazom na rôzne zdroje, tu uvádzam najčastejšie z nich a čím sa vyznačovali.
Doketizmus - bola viera, že Ježiš sa iba zdanlivo stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. Doketisti učili, že Ježiš bol v skutočnosti iba duch, ktorý sa z kríža zabával na hlúposti tých, ktorí ho tam pribili. Doketizmus bol jedným z prúdov gnosticizmu, jeho názov pochádza z gréckeho slova s významom „zdanlivý”.
Gnosticizmus - bolo značne rozšírené intelektuálne hnutie v antickom svete, ktoré ovplyvňovalo niektoré skupiny v kresťanstve, judaizme a pohanstve. Termín gnostický označuje množstvo rôznorodých hnutí, siekt a filozofických systémov. Ak ich vôbec niečo spája, tak je to dôraz na tajomnosť a pseudomystické znalosti (v gréčtine γνωσις = gnosis). Gnostické sekty videli samých seba ako elitu, ktorej špeciálne vedomosti ju oddeľovali od masy obyčajných kresťanov. V protiklade s kresťanskou ortodoxiou gnostici verili, že všetko hmotné sa rovná zlu, vrátane tela, ktoré videli ako väzenie pre ducha. Niektorí potom prišli k záveru, že pokiaľ všetko telesné je zlé, na žiadnych telesných skutkoch nezáleží, teda všetko je povolené: sexuálna neviazanosť, krádež aj vražda. Iní naopak prišli k záveru, že pretože všetko telesné je zlé, každá telesná túžba musí byť surovo potlačená, čo ich viedlo k asketickým extrémom - sebakastrovanie, agresívna hladovka, dokonca aj samovražda.
Marcionizmus - nazvaný podľa Marciona (nar. v r. 110) hlásal, že kresťanstvo musí odmietnuť všetko, čo pochádza z hebrejského dedičstva, teda úplne sa zrieknuť Starého zákona. Toto učenie pretrvalo niekde až do siedmeho storočia.
Montanizmus - bolo pseudocharizmatické hnutie v druhom storočí. Montanus, jeho zakladateľ, tvrdil, že je Božím prorokom a že jeho extatické videnia prekračujú učenie Cirkvi. Montanisti žili na základe striktnej morálky a asketizmu. Bez možnosti odpustenia sa zbavovali každého kresťana, ktorý sa dopustil ťažkého hriechu.
Donatizmus - vyžadoval od kresťanov nekompromisne vysoké nároky morálneho správania. Donatus, pochádzajúci zo severnej Afriky, učil, že sviatosti sú neplatné, ak sú podávané kňazom, ktorý sa dopustil závažného hriechu. Donatisti tiež učili, že niektoré hriechy sú neodpustiteľné. Hnutie sa udržalo v severnej Afrike až asi do roku 400.
Sabellianizmus - bol popieraním Trojice. Začiatkom tretieho storočia Sabellius tvrdil, že Boh Otec sa stal človekom v Ježišovi Kristovi; že Ježiš a Otec sú tá istá a jediná božská osoba.
Manicheizmus - bol gnostickou syntézou niekoľkých hlavných svetových náboženstiev - kresťanstva, zoroastrianizmu, judaizmu a budhizmu. Jeho zakladateľ - Mání - žil v treťom storočí a hlásal radikálnu opozíciu hmoty a ducha. Manichejci odmietali manželstvo a rozmnožovanie sa.
Arianizmus - bol najznámejšou a aj najúspešnejšou herézou prvých storočí kresťanstva. Arius učil v Alexandrii v skorom štvrtom storočí. Odmietal, že Ježiš je si rovný s Bohom Otcom, aj rovnako večný ako Boh Otec. (Pozn.: Nepodarilo sa mi to preložiť presnejšie, pokiaľ ide o významové odtiene. V angličtine je na to označenie co-equal a co-eternal). Arianizmus vyvolal prudkú opozíciu zo strany najväčších mysliteľov Cirkvi. Hnutie tých, ktorí boli v opozícii proti nemu, kulminovalo v učení sv. Atanáza a na koncile v Nicei v roku 325.
Nestorianizmus - vznikol vzápätí po arianizme. Nestorius, patriarcha Konštantínopola v piatom storočí hlásal taký rozdiel medzi božskou a ľudskou podstatou Ježiša, že začal tvrdiť, že sa jedná o dve rôzne osoby. Tiež odopieral Márii titul „Matka Božia”, tvrdiac, že porodila iba Ježišovu ľudskú osobu. Nestoriovo učenie bolo odsúdené na koncile v Efeze v roku 431 a potvrdené na Druhom koncile v Konštantínopole v roku 553. Nestoriánske komunity však niekde existujú dodnes.
Monofyzitizmus - vznikol ako reakcia na nestorianizmus. Jeho proponenti tvrdili, že Ježiš mal iba jednu podstatu, a to jedinečnú kombináciu božskosti a ľudskosti. Táto heréza bola odsúdená na Chalcedónskom koncile v roku 451, monofyzitské cirkvi však niekde vytrvali a sú aktívne dodnes.
Monotelitizmus - bol pokusom zmieriť monofyzitizmus s ortodoxiou. Jeho vyznávači tvrdili, že Ježiš mal dve podstaty, avšak jednu vôľu - jeho božiu vôľu. Toto učenie bolo odsúdené na Treťom koncile v Konštantínopole v roku 680.
Pelagianizmus - bola heréza, ktorá odmietala dedičný hriech a tvrdila, že človek sa môže vyhnúť zlu a byť spasený silou vlastnej vôle. Milosrdenstvo bolo teda podľa nich darom za určité zásluhy.
Pokračovanie Kto boli cirkevní otcovia a čo robili? - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
