Murder Inc. na ruský spôsob 1.

Ospravedlnenie pre všetko, čo sa dialo v nasledujúcich desaťročiach po revolúcii poskytol sám Lenin.

Murder Inc. na ruský spôsob 1.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Bolo uložené hlboko v jadre komunistickej etiky - v jeho téze, že "naša morálka je úplne podriadená záujmom triedneho boja proletariátu," a že "všetko, čo je vykonané v proletárskom záujme je čestné." Od začiatku sa to interpretovalo ako "všetko" čo bolo vykonané v záujme Komunistickej strany.

V dome číslo 2 na ulici Lubjanka v Moskve od roku 1917 sídli ústredie sovietskych, dnes ruských, bezpečnostných služieb. Do nevydareného štátneho prevratu v roku 1991 sa okná budovy dívali cez námestie pomenované po prvom šéfovi Čeky, poľskom intelektuálovi Felixovi Edmundovičovi Dzeržinskom, na jeho sochu, ktorá bola po roku 1991 odstránená a námestie premenované na námestie Lubjanky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čeka (Mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou) bola prvou sovietskou bezpečnostnou službou s trvaním od roku 1917 do roku 1922, keď bola premenovaná na GPU (Štátna politická administratíva), neskôr na OGPU (Jednotná štátna politická administratíva). V roku 1934 bola tajná polícia premenovaná na GUGB (Hlavná správa štátnej bezpečnosti) a stala sa časťou NKVD, Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí, ktorý bol značne rozšírený kvôli jeho úlohe vykonávania Stalinových čistiek a vedeniu obrovskej siete pracovných táborov.

V tridsiatych rokoch boli v rámci GUGB/NKVD dve paralelné spravodajské služby: Zahraničné oddelenie INO (Innostrannyj otdel) a Správa špeciálnych úloh. Oddelenie INO bolo zodpovedné za riadenie špionážnych staníc (rezidentúr) v zahraničí, najprv pod vedením M.A. Trilisera, po roku 1929 pod A.K.Artuzovom (1929-1934), ktorý bol hlavou operácie Trest. Za cieľ mala útoky na členov Bielej (protiboľševickej) armády, ktorým sa podarilo ujsť do zahraničia a organizovať odtiaľ opozíciu proti komunistickému režimu. Správu špeciálnych úloh založil Vjačeslav Menžinský. Toto oddelené bezpečnostné centrum bolo primárne zodpovedné za diverzné akcie a za hlboké ilegálne prenikanie na Západ so základným predpokladom, že vojna s ním je nevyhnutná. Spočiatku malé oddelenie špecialistov narástlo na význame v rokoch Druhej svetovej vojny, keď pripravovalo sovietskych "ilegálov" na sabotážne vojenské a iné operácie v Nemecku a v krajinách východnej Európy. Termín "ilegál" označuje špiónov, ktorí operujú bez diplomatickej imunity a žijú v cudzej krajine pod falošnou identitou.

SkryťVypnúť reklamu

Počas Druhej svetovej vojny prešiel bezpečnostný aparát občasnými byrokratickými zmenami. Po vojne bolo zoskupenie NKVD/GUGB povýšené na štatút ministerstva ako Ministerstvo štátnej bezpečnosti (MGB). Po Stalinovej smrti v marci 1953 Lavrentij Berija včlenil bezpečnostné služby do rozšíreného Ministerstva vnútorných záležitostí (MVD), ktoré riadil až do svojho zatknutia v júni 1953. V roku 1954 bol celý bezpečnostný aparát zreorganizovaný na osobitný výbor podliehajúci priamo vláde - Rade Ministrov ZSSR - pod zmeneným názvom: Výbor pre štátnu bezpečnosť.

KGB.

Po podpísaní paktu Molotov-Ribbentrop začala Moskva rozširovať územia Ukrajiny a Bieloruska na západ, čím vlastne prinútila občanov vtedajšieho východného Poľska, aby sa zúčastnili na anexii svojej vlastnej domoviny. 22. októbra 1939 museli všetci dospelí občania územia, ktoré Sovieti nazývali Západná Ukrajina a Západné Bielorusko, hlasovať vo voľbách do dvoch kvázi zastupiteľských orgánov, ktorých dočasnosť bola zrejmá už z faktu, že ich jedinou legislatívnou úlohou bolo požiadať, aby územie východného Poľska bolo pripojené k ZSSR. Počínali si tak úspešne, že celý proces anexácie bol formálne ukončený 15. novembra.

SkryťVypnúť reklamu

ZSSR do nových oblastí okamžite priniesol svoje vlastné inštitúcie a praktiky. Každý sa musel zaregistrovať so žiadosťou o vnútroštátny pas, čo znamenalo, že štát mal záznamy o všetkých nových občanoch. Okamžite nasledovali povolávacie rozkazy, takže čoskoro sa v radoch Červenej armády ocitlo 150.000 mladých Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov a Židov. Registrácia tiež umožňovala hladký priebeh základného kroku v oblasti sociálnej politiky ZSSR - deportácií. 4. decembra 1939 sovietske politbyro prikázalo NKVD zabezpečenie vypudenia určitých skupín poľských obyvateľov, ktorí boli považovaní za hrozbu pre nový poriadok: vojnových veteránov, lesníkov, štátnych zamestnancov, policajtov a ich rodín. Jedného februárového večera v roku 1940, keď sa nočné teploty približovali k mínus štyridsiatim stupňom, ich NKVD všetkých zhromaždila: 139.794 ľudí bolo s namierenými zbraňami zobratých z ich domovov a naložených do nezariadených nákladných vagónov, ktoré smerovali do špeciálnych usadlostí v sovietskom Kazachstane alebo na Sibíri. Počas samotnej cesty zomrelo okolo 5.000 ľudí, v priebehu nasledujúceho roka ďalších asi 11.000.

SkryťVypnúť reklamu

Na Ukrajine a v Bielorusku bola zima nie menšia, než na Sibíri. Tri tábory - Kozelsk, Ostaškov a Starobilsk - slúžili ako akési laboratórium na pozorovanie správania sa skupín vzdelaných Poliakov. Okrem svojich vojenských uniforiem nemali iné oblečenie, stále sa však pridržiavali svojich náboženských a národných tradícií.

V marci 1940, snáď inšpirovaný Stalinom, šéf jeho tajnej polície Berija prišiel k zásadnému záveru: písomne dal jasne najavo, že chce poľských vojnových zajatcov mŕtvych. V návrhu politbyru, a teda prakticky Stalinovi 5. marca napísal, že každý z tých poľských zajatcov iba čaká na prepustenie, aby sa mohol aktívne zapojiť do boja proti sovietskej moci. Využil to, že po obsadení časti Poľska bol nejaký odpor rozhodne nevyhnutný, aby ospravedlnil svoj návrh "aby sa na nich uplatnil najvyšší trest: zastrelenie."

Stalin Berijov návrh odsúhlasil a mechanizmus Veľkého Teroru sa mohol rozbehnúť odznova. Berija ustanovil špeciálne trojky, aby sa čo najrýchlejšie vysporiadali so evidenčnými zložkami Poliakov. Mali odmietnuť odporúčania predchádzajúcich vyšetrovateľov a vynášať rozsudky bez akéhokoľvek kontaktu s väzňami samotnými. Zdá sa, že, podobne ako v rokoch 1937 a 1938, Berija stanovil kvóty na zabíjanie: všetci väzni v troch táboroch plus šeťtisíc ľudí držaných vo väzniciach západnej Ukrajiny a západného Bieloruska, plus zvlášť nebezpečné elementy spomedzi neodvedených dôstojníkov, ktorí neboli v zajatí. Po rýchlom preskúmaní ich úradných zložiek bolo 97% Poliakov z troch táborov, teda asi 14.587 ľudí, odsúdených na smrť. Takisto bolo na smrť odsúdených 6.000 ľudí z väzníc a 1.305 ľudí dodatočne zatknutých v apríli.

Väzni z Kozelska boli v skupinách po niekoľko sto vlakom dopravení cez Smolensk do menšej stanice Gniazdovo. Tam pod dozorom príslušníkov NKVD s nasadenými bodákmi nastúpili do autobusov, ktoré ich odviezli do Kozích Vrchov na okraji lesa nazvaného Katyň. Zobrali im všetky cennosti, odviedli ich do jednej z budov komplexu, kde ich zastrelili, ich telá potom dopravili nákladnými autami po tridsiatich do vopred vykopaných masových hrobov v lese. Pokračovalo to až pokým nebolo zastrelených všetkých 4.410 väzňov z Kozelska. Podobne bolo v Tverskej pevnosti strelou z pištole do hlavy zozadu zabitých 6.314 väzňov z Ostaškova. Ich telá boli dopravené do obrovskej jamy pri dedine Mednoje, blízko ktorej boli rekreačné domy niektorých príslušníkov NKVD. Hlavným vykonávateľom rozsudkov bol Vasilij Blochin, ktorý už počas teroru v tridsiatych rokov velil moskovskej popravčej čate NKVD. Už vtedy mal na svedomí desiatky exemplárnych vysokopostavených obetí, ktoré zomlelo súkolie stalinizmu, ale aj tisícky tajne popravených robotníkov a roľníkov. V Tveri mal oblečenú koženú kapucňu, zásteru a dlhé rukavice, aby seba aj uniformu ochránil pred krvou a kúskami tkaniva z lebky. S použitím nemeckých pištolí, každú noc, jedného za druhým zastrelil okolo 250 mužov...

Väzni zo Starobiľska boli vlakom prevezení do Charkova, kde boli držaní vo väzení NKVD. Bolo to jedno z hlavných centier vraždenia Poliakov v ZSSR. Svoj život tam ukončilo všetkých 3.739.

Iróniou osudu sa stalo, že sovietsky zajatecký tábor v Kozelsku je miestom, kde sa odohráva kľúčová scéna Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Je to diskusia medzi mladým šľachticom a starým mníchom z kláštora o možnosti morality bez Boha, ktorá vrcholí vetou: "Keď je Boh mŕtvy je všetko dovolené."

p.s.: Murder, Inc. | American crime syndicate | Britannica

Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob - 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Pavel Sudoplatov - Special Tasks.

Timothy Snyder - Bloodlands.

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  440
  •  | 
  • Páči sa:  554x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu